pozitívna negácia starého

Pozornosť sa sústreďuje na vlastenecké hrdinstvo sovietskeho ľudu, lepšiu organizáciu zo strany ZSSR, vojenské umenie sovietskeho velenia, priestorové rezervy. Áno, sú to dôležité faktory, vážim si napr. hrdinstvo sovietskeho ľudu.

Tu by som chcel upriamiť pozornosť na rozhodujúci zdroj víťazstva – vyšší spoločenský, ekonomický potenciál sovietskeho socializmu oproti nemeckému kapitalizmu. Socializmus dával viac priestoru ekonomike, novým technológiám a iniciatíve ľudí.

Sú za tým prírodné, dialektické zákony, napr. zákon premeny kvantitatívnych zmien na kvalitatívne a naopak. Marxom na spoločnosť aplikovaný ako zákon súladu výrobných vzťahov úrovni výrobných síl. Alebo zjednodušene aj ako zákon súladu spoločenskej formy s obsahom (materiálnym základom).

Na prvý pohľad Nemecko bolo bohatšie, priemyselne vyspelejšie, disciplinovanejšie. Malo k dispozícii priemyselný potenciál takmer celej Európy. To sa prejavilo v prvom roku vojny, kedy obrnené nemecké tankové kolóny prelamovali sovietsku obranu a obkľučovali veľké zoskupenia sovietskych vojsk.

V roku 1944 však ZSSR vyrábal napriek veľkým stratám, presúvaniu výroby na východ, vojnovému chaosu násobne viac tankov, diel, lietadiel, nábojov a ďalšieho vojenského vybavenie ako Nemecko. Práve táto priemyselná, ekonomická prevaha ZSSR nad Nemeckom bola rozhodujúcim faktorom víťazstva nad fašistickým Nemeckom.

Socializmus bol z princípu, ako systém, ktorý nasledoval po kapitalizme, systémom s vyšším potenciálom. Ako keď porovnávame bohatého 70 ročného človeka s 18 ročným študentíkom, s prázdnymi vreckami, ale hlavou plnou nových nápadov.

Ekonomika, výroba sa počas krízy klasického kapitalizmu voľnej súťaže po r. 1848 monopolizovala, koncentrovala. Jej efektívny rast ďalej nebol možný bez regulovania a plánovania. Plánovanie, päťročnice a s tým súvisiace štátne vlastníctvo strategických podnikov a odvetví zabezpečovali vyššiu efektívnosť ekonomiky.

ZSSR zdedil po cárskej ekonomike priemyselne zaostalú krajinu so silnými prvkami feudalizmu.

Od októbra 1928, kedy naskočil motor socializmu, do roku 1941 (necelých 13 rokov) ZSSR preskočil stáročia, vytvoril nové priemyselné odvetvia: letecký, automobilový, traktorový, kombajnový, chemický, atď.

Plánovanie umožnilo rýchly rast ZSSR. ZSSR počas svojho obdobia rástol rýchlejšie, ako kapitalistické krajiny v hlavnej fáze svojho vývoja.

Pozrime si, čo píšu českí autori publikácie Križovatky 20. st.:

 „Industriálna epocha ľudských dejín je preplnená technologickým, produktívnym, sociálnym i politickým dynamizmom. Avšak aj v jej rámci predstavuje obdobie prvých sovietskych päťročníc jav po všetkých stránkach mimoriadny.

Týchto 12 rokov a 9 mesiacov, ktoré uplynuli medzi októbrom 1928 a júnom 1941, predstavovalo pre Sovietsky zväz ekonomický a sociálny skok cez celé storočia. Svedčia o tom snáď najlepšie tieto strohé fakty: Národný dôchodok krajiny sa v tejto dobe zvýšil na päť a pol násobok, priemyselná výroba 10krát, výkon dopravy 4,5krát, počet priemyselných robotníkov vzrástol z 1O,7 milióna na 31,2 milióna, podiel roľníctva klesol zo 74,9% všetkého obyvateľstva na 44,9%. Vznikla nielen nová surovinová a energetická základňa, ale rozvinula sa aj vysoko sériová výroba prv neexistujúcich odvetví – leteckého, automobilového, traktorového, kombajnového i chemického priemyslu. Vznikli celkom nové priemyselné oblasti sovietskeho Východu, v miestach, ktoré desať rokov predtým neboli vôbec zaznamenané ako lokality ani na najpodrobnejších mapách.

Bucharin a ďalší ekonómovia navrhovali menej dramatické, pozvoľnejšie tempo vývoja, rozložené na 100 rokov. Ale ako ukázali dejiny, ZSSR nemal na modernizáciu toľko času, zostávalo mu 13 rokov.

Rusko si aj dnes uvedomuje silnú súvislosť vojny a ekonomického zázemia. Nie náhodou preto sa stal asi pred rokom ministrom obrany podpredseda vlády pre ekonomiku. Aby prepojil strategické plánovanie vojenských operácií s ekonomickou stratégiou. Je to stále ešte pozostatok socialistického plánovania. Tento strategický prístup v EÚ a USA chýba.