pozitívna negácia starého

Slovenský podnikateľ Igor Rattaj sa vyslovil v auguste 2026 za odobratie volebného práva dôchodcom. Podobne sa v auguste vyslovil aj český investor Václav Dejčmar v podcaste Vo vate, žeby sa malo volebné právo seniorov obmedziť, podobne, ako sa obmedzuje mladým do 18 rokov. A k tomu český prezident Petr Pavel v jednom rozhovore spomenul možnosť návratu monarchie.

Nie je to pre kapitalizmus nič nové, počas svojej existenčnej krízy len smeruje k svojej klasickej podobe demokracie a absolutizmu. Pozrime sa, ako sa historicky utvárala kapitalistická demokracia a volebné práva.

…

Kapitalistickú epochu môžeme vymedziť obdobím koniec 14. st. – Veľká hospodárska kríza rokov 1929-33.

Niekto môže namietať, že v 15. – 17. st. nešlo o kapitalizmus. Áno, v pravom zmysle nešlo o kapitalizmus, do roku 1688 môžeme hovoriť o štádiu formovania kapitalizmu, utvárania jeho sociálno-ekonomickej základne. Ale toto obdobie je už kapitalistickým obdobím, patrí do kapitalistickej epochy, charakter, vlastnosti doby sú kapitalistické.

Podobne ako v rokoch 1928 – 1968 nemožno hovoriť o socializme, keďže išlo len o štádium formovania sociálno-ekonomickej základne socializmu. Preto sa formujúce socialistické krajiny nazývali ľudovodemokratickými, nie socialistickými. Ale toto obdobie predstavuje socialistickú epochu, ktorej charakter je už socialistický.

Podobne ako dieťa všeobecne považujeme za človeka, má niektoré práva človeka, ale zároveň ešte nie je plnohodnotným človekom, so všetkými právami a zodpovednosťou. Detstvo predstavuje dobu utvárania človeka, ale spadá pod pojem človeka.

…

Druhá pol. 14. st. je charakterizovaná veľkou feudálnou hospodárskou, sociálnou, morovou, demografickou krízou, ktorá zásadne zmenila vývoj smerom od feudalizmu ku kapitalizmu. Rozvíjali sa manufaktúry ako prvá forma priemyselnej výroby, hlavne v Anglicku, Holandsku, severnom Taliansku, vznikali veľké kapitalistické poľnohospodárske latifundie, ktoré masovo vysídľovali malých roľníkov z ich pozemkov, sceľovali pozemky, menili roľníkov na proletariát, námezdných robotníkov. Začiatkom zákonodarstva o námezdnej práci v Anglicku sa stal robotnícky štatút (Statute of Labourers) Eduarda III. z roku 1349. Vo Francúzsku mu zodpovedá nariadenie z roku 1350. Tomuto procesu premeny nevoľníkov na námezdných robotníkov pomohli aj veľké morové epidémie v druhej polovici 14. st., ktoré vyľudnili Európu, pracovná sila sa stala vzácnou, jej cena vzrástla (lovili ju aj Turci), osobnú závislosť a naturálny vzťah medzi pracovnou silou a zamestnávateľom sa menil na peňažný.

Napomáhalo to rozvoju tovarovo-peňažných vzťahov, rozvoju obchodu. Kupecký kapitál sa stal prvou formou kapitálu, kupci zárodkom vzmáhajúcej sa buržoázie.

Od 14. st. sa prudko rozvíjajú mestá, mešťania sa oslobodzujú v slobodných kráľovských mestách od feudálnej nadvlády, formuje sa z nich buržoázia.

Politickou formou štádia utvárania kapitalizmu je absolutizmus.

Je to logické, ak neexistovala vybudovaná pevná sociálno-ekonomická základňa kapitalizmu (národná ekonomika, národný štát) a teda absentovali silné sociálne a ekonomické sily a väzby, ktoré by držali formujúci sa kapitalistický národný štát spolu, nahrádzal ich silný panovník s absolutistickou mocou. On účinne potláčal moc feudálov (Henrich VII. (Tudor v Anglicku, v r. 1440 povstali francúzski feudáli voči panovníkovi, 8.11.1520 Kristíán II., dánsky kráľ, ktorý ovládal v rámci Kalmarskej únie aj Švédsko, dal popraviť 94 popredných šľachticov a duchovných hodnostárov po porážke povstania švédskej šľachty, pretože zvýhodňoval mešťanov) podporoval mestá a mešťanov (slobodné kráľovské mestá, absolutistický panovník sa opieral o podporu miest a mešťanov, anglický panovník Henrich VII. (Tudor – „meštiansky kráľ“, francúzsky Ludvík XI, dánsky Kristián II., Frederik III.), podporoval obchod a obchodný kapitál (anglický Henrich VII. (Tudor) – „kupecký“ kráľ), vznikali banky a poisťovne. A zabezpečoval proces akumulácie zdrojov na prestavbu systému prostredníctvom tzv. prvotnej akumulácie: vyvlastňovania malých roľníkov a remeselníkov, drastické zníženie osobnej spotreby v prospech investícií.

Pozrime, čo o absolutizme píše Encyklopédia Slovenska, 1977: “Absolutizmus , absolútna monarchia (lat. absolutus – neobmedzený, nezávislý) – forma feudálnych vládnych systémov… Zohral progresívnu úlohu v prvom, najmä osvietenskom štádiu, keď podporoval udomácňovanie kapitalistických spôsobov výroby (obmedzovanie výsad a moci feudálov, cechov, vytváranie štátneho trhu, protekcionizmus atď.) a výmenu tovarov v rámci feudálneho hospodárstva, ale i v oblasti vzdelania a kultúry.”

Pre obdobie utvárania systému je liberálno-demokratický systém nevhodný, vyvlastňovaní by sa vzbúrili. Je otázne, kam Petr Pavel svojou poznámkou smeroval.

…

Obdobie 1688 – 1848 je obdobím klasického kapitalizmu (laissez-faire) a klasickej buržoáznej parlamentnej demokracie.

V roku 1688 prebehla v Anglicku tzv. Slávna revolúcia, ktorá zmenila podobu kapitalizmu od absolutistického k parlamentnému.

13.2.1689 bol formulovaný Zákon o právach (The Bill of Right), schválený parlamentom v októbri 1689. Od roku 1688 panovník stratil rozhodujúcu moc, získal ju parlament, ktorý získal právo rozhodovať o financiách, daniach, štátnom rozpočte, armáde a vojnách, menovať úradníkov, rozhodovať o súdnej moci, ap. Panovník už nemohol rozhodovať bez súhlasu parlamentu.

Ale táto kapitalistická parlamentná demokracia mala vyslovene buržoázny (panský) charakter, kde politickú moc mala v rukách buržoázia. V klasickom anglickom parlamente po r. 1688 mali aktívne volebné práva len bohatí občania, okolo 5 % obyvateľov – asi 440 tisíc mužov (šľachta, cirkev a bohatí mešťania).

Kapitalizmus sa tu demokratizoval a liberalizoval, ale parlamentný systém a voľby mali veľmi formálny obmedzený (triedny) charakter. Ide tu o zhodné obdobie s rokom 1968 v socializme, kedy sa socializmus demokratizoval, ale s obmedzeniami, socialistický parlamentný systém mal tiež svoje obmedzenia.

V r. 1788 bola prijatá ústava Spojených štátov amerických. Zaviedla deľbu moci oddelením výkonnej, zákonodarnej a súdnej zložky moci. V r. 1791 bolo k ústave pripojených desať dodatkov známych ako Zákonné práva. Tento dokument zaručoval slobodu vierovyznania, slobodu tlače a prejavu, právo občanov vlastniť zbraň, ochranu pred neoprávnenými domovými prehliadkami, právo na spravodlivý súd pred porotou a ochranu pred krutými a nezvyčajnými trestami.

Znovu ale išlo o obmedzenú triedno-buržoáznu demokraciu.

Ženy, polovica obyvateľstva, získala volebné práva v USA až v r. 1920.

Spolu so ženami v tomto roku získali volebné práva aj černosi. Ale až v r. 1964 bol v USA prijatý Zákon o občianskych právach (Civil Rights Act of 1964), Zákon o hlasovacích právach v r. 1965  (Voting Rights Act of 1965) a Zákon o spravodlivom bývaní v r. 1968 (Fair Housing Act of 1968), ktoré zrušili zákony Jima Crowa, uzákoňujúce rasovú nerovnosť v USA.

Veľkým výkričníkom pre americkú demokraciu je genocída a neuznanie občianskych práv domorodých obyvateľov – Indiánov. Odhaduje sa, že ich počet v Severnej Amerike sa znížil z 12 miliónov v roku 1500 na približne dvestotisíc koncom 19. st. Genocída sa najprv udiala v britských a francúzskych kolóniách a potom najmä na území USA. Navyše bola štátom nielen priamo podporovaná, ale aj organizovaná. Pritom drvivá väčšina masového vyvražďovania sa udiala v 19. st. teda v čase štrukturálneho rozmachu USA. To bolo spojené so zaberaním pôdy spôsobom, aký nemal obdobu v dejinách. Išlo o fyzickú likvidáciu približne 90 percent Indiánov za veľmi krátky čas. Viaceré kmene úplne vyhladili.
Príčiny sú opäť známe: industrializácia a ekonomická „liberalizácia“ – rozširovanie súkromného vlastníctva na úkor zaužívaného kolektívneho vlastníctva Indiánov, ktoré americký štát vôbec nerešpektoval.

Plné občianske a volebné práva Indiáni získali v roku 1920.

26.8.1789 Francúzske Národné zhromaždenie deklarovalo práva človeka a občana. Išlo ale o vyslovene buržoázno-triedne chápanie demokracie a práv.

14.6.1791 bol vo Francúzsku prijatý Le Chapelierov zákon, ktorý výslovne zakazoval každý dobrovoľný zväzok, ktorý vznikol na pracovno-stavovskej báze. Zákonom sa zakazovala činnosť odborov, zakazovalo sa združovanie robotníkov. Teda presadzovanie politických práv robotníkov. Až v r. 1884 dostali francúzski robotníci právo zakladať pracovné odbory

V r. 1799 – 1800 boli vo V. Británii prijaté zákony, ktorými sa potláčala činnosť odborov. V jeseni 1799 prijal londýnsky parlament proti prívržencom francúzskej revolúcie tzv. Combination Act, zákon zakazujúci odborársku činnosť a politické spolky a asociácie. Zákon zakazoval predkladať požiadavky týkajúce sa zvýšenia miezd a skrátenia pracovného dňa, ako aj organizovať štrajky. Zákon platil do r. 1824.

Až v r. 1832 bola v Anglicku prevedená volebná reforma, bol vydaný volebný poriadok, ktorým sa dostali i mešťania nových miest do parlamentu, nie však robotníci. Aktívne volebné právo malo asi 660 tisíc mužov. Právo voliť mal 1. Muž. 2. Majiteľ domu. 3. Majetok hodnotu 10 libier.

V r. 1848, počas buržoázno-demokratických revolúcií, teda 160 rokov po zavedení kapitalistickej parlamentnej demokracie, nemalo volebné právo ani v jednej európskej krajine viac ako 5 percent obyvateľstva.

10.4.1848 sa uskutočnili chartistické demonštrácie za novú petíciu v Londýne, predloženú parlamentu s 5 miliónmi podpisov. Parlament požiadavku volebnej reformy, zavedenie všeobecného volebného práva a politických práv pre všetkých znovu odmietol, demonštrácie boli rozohnané vojskom.

V auguste 1867 vo V. Británii zvýšila reforma volebného práva počet voličov z necelého milióna na 2,2 milióna a poskytla volebné právo okrem majetných tried aj špičkám robotníckej triedy. Nemajetní občania, masy robotníckej triedy a ženy (polovica obyvateľstva) však zostali bez volebných práv.

V r. 1884 sa vo V. Británii po volebnej reforme zvýšil počet voličov, dosiahol 5 miliónov.

Osobitnú početnú skupinu ľudí často bez akýchkoľvek ľudských, občianskych a politických práv tvorili otroci.

Od r. 1450 do začiatku 19. st. bolo do oboch Amerík z Afriky prepravených loďami 10 – 28 miliónov Afričanov, ktorých potom predávali ako otrokov.

V USA definitívny zákaz otroctva priniesol až 13. dodatok ústavy, ktorý sa súčasťou základného zákona 18. decembra 1865. Rozkol v otázkach otroctva bol jednou z rozbušiek občianskej vojny v USA.

V r. 1920 spolu so ženami získali volebné práva v USA aj černosi. Ale až v r. 1964 bol v USA prijatý Zákon o občianskych právach (Civil Rights Act of 1964), Zákon o hlasovacích právach v r. 1965  (Voting Rights Act of 1965) a Zákon o spravodlivom bývaní v r. 1968 (Fair Housing Act of 1968), ktoré zrušili zákony Jima Crowa, uzákoňujúce rasovú nerovnosť v USA.

Francúzsko zrušilo otroctvo v roku 1848. Pre buržoázny demokratický systém bolo symbolické, že aj osvietení ľudia chápali práva ľudí veľmi triedne, obmedzene. Sám Voltaire (1694-1778) ako veľký bojovník za práva ľudí a proti tyranii panovníka, obchodoval s otrokmi.

Veľká Británia zrušila otroctvo v roku 1833. Ale nebolo to z nejakých humánnych dôvodov, len kapitalisti zistili, že námezdný robotník je 3-krát výkonnejší ako otrok.

Španielsko zrušilo obchod s otrokmi, ktorí boli bez akýchkoľvek práv, až v r. 1867.

Holandsko v roku 1888.

Počas bojov žien a robotníkov za volebné práva ich mnoho bolo väznených a usmrtených.

17. 12. 1905 zhromaždenie asi 1 000 robotníkov v Liptovskom Sv. Mikuláši za všeobecné volebné právo a na podporu ruskej revolúcie.
18. 11. 1905 sa uskutočnil generálny štrajk v Predlitavsku za všeobecné hlasovacie právo.
19. 1. 1906 sa uskutočnil prvý masový politický štrajk v Nemecku, v Hamburgu. Požiadavka všeobecného hlasovacieho práva.
20. 12. 1906 rakúska poslanecká snemovňa prijala zákon o všeobecnom, rovnom, tajnom a priamom hlasovaní do Ríšskej rady. Právo voliť mali muži od 24 rokov (aktívne) a volení mohli byť od 30 rokov (pasívne). Ženy a vojaci boli z volebného práva aj naďalej vylúčení. Zákon nadobudol platnosť 26. 1. 1907 po podpísaní rakúskym cisárom. Platnosť zákona sa vzťahovala len na Rakúsko.
21. 10. 1907 sa konal generálny štrajk v Uhorsku s požiadavkou zavedenia všeobecného hlasovacieho práva.

V októbri 1905 počas zhromaždenia Liberálnej strany v manchesterskej Sieni voľného obchodu požadovala Annie Kenneyová od vlády liberálov poskytnutie hlasovacieho práva ženám. Keď nedostala odpoveď, postavila sa na stoličku a zopakovala žiadosť, mávajúc transparentom. Rozzúrení stranícki funkcionári Annie Kenneyovú a jej priateľku Christabel Pankhurstovú dali zo siene vyhodiť. Onedlho ju polícia zatkla. Bol to prvý veľký čin sufražetského hnutia žien.

Mnoho žien bolo za svoje pôsobenie väznených. Nechať sa zatknúť a väzniť boli dve z ich kľúčových zbraní vo svete, v ktorom ženy nemali nijaké politické práva, a ony ich aj naplno využili. Sylvia Pankhurstová vytvorila malú brošničku so symbolom mreží, ktorou bola po prepustení obdarovaná každá uväznená sufražetka. Hrdo ju nosili stovky žien.

V r. 1913 sa sufražetka Emily Wildingová Davisonová vrhla pod kolesá kráľovského kočiaru, na následky čoho zomrela.

Fran Abramsová, Freedom´s Cause: Lives of the Suffragettes (Za vec slobody: Životy sufražetiek).

10.11.1917 v hlavnom meste USA bolo 33 zatknutých, zbitých a mučených zo žien, ktoré prišli pred Biely dom demonštrovať za volebné právo pre ženy. Udalosť dostala názov Noc teroru a posilnila podporu verejnosti pre hnutie sufražetiek

V r. 1921 bolo zavedené všeobecné volebné právo pre mužov v Belgicku.

Volebné právo v Belgicku ale nedostali ženy. A obyvatelia belgických kolónií. Ešte začiatkom 20. st. Belgičania v Slobodnom Konžskom štáte zaobchádzali s domorodcami ako s otrokmi. Nútili ich pracovať akoby boli odsúdení na nútené práce, za neposlušnosť ich kruto trestali, napr. odtínaním rúk. Dokázal to faktografickou dokumentáciou britský štátny úradník Roger Casement, ktorý v r. 1900 otvoril britský konzulát v Léopoldville. V r. 1908 ich Londýn použil proti kráľovi Leopoldovi.

V r. 1925 v Japonsku volebný zákon formálne zrušil majetkový cenzus. Celkový počet voličov sa tým zvýšil z 3 na 13 miliónov ľudí. Ženy však naďalej nemali volebné právo.

Domorodí obyvatelia Austrálie získali volebné práva až v r. 1966.

…

Pozrime sa, ako sa vo svete presadili volebné práva žien a teda všeobecné volebné právo.

Ako prvé vo svete získali volebné práva ženy v r. 1893 na Novom Zélande.

Vo Fínsku v r. 1906 (Fínsko bolo súčasťou Ruského impéria).

Vo Švédsku – v r. 1909 sa zaviedlo všeobecné volebné právo.

Až v r. 1975 bola prijatá nová švédska ústava, podľa ktorej všetka moc vo Švédsku pochádza z ľudu a politickú moc má parlament a vláda. Pritom v praxi sa už dávno pred rokom 1975 uberal vnútorný vývoj Švédska smerom k parlamentnej demokracii

V Dánsku v r. 1915.

V Rusku v r. 1917 ako súčasť procesov VOSR.

V Kanade v r. 1918.

V ČSR v r. 1919.

V USA v r. 1920.

Spolu so ženami v tomto roku získali volebné práva aj černosi. Ale až v r. 1964 bol v USA prijatý Zákon o občianskych právach (Civil Rights Act of 1964), Zákon o hlasovacích právach v r. 1965  (Voting Rights Act of 1965) a Zákon o spravodlivom bývaní v r. 1968 (Fair Housing Act of 1968), ktoré zrušili zákony Jima Crowa, uzákoňujúce rasovú nerovnosť v USA.

Vo Veľkej Británii v r. 1928.

Politické práva však nemali obyvatelia britských kolónií. Keď v januári 1788 priplávalo do Austrálie 736 odsúdených mužov a žien, na kontinente žilo približne štvrť milióna domorodcov. Európania ich buď vyvražďovali, nainfikovali novými chorobami, ničili alkoholom. V r. 1901 klesol ich počet na 66 950 a v r. 1921 na 60 479. Nemali priznané občianstvo a volebné práva, tieto im boli priznané až po 2 svet. vojne.

Domorodí obyvatelia Austrálie získali volebné práva až v r. 1966.

1.2.1973 Londýnska burza cenných papierov pripustila prvýkrát k obchodovaniu brokerov-ženy.

V Španielsku v r. 1931.

Vo Francúzsku 21. 4. 1944.

1.2.1966 získali francúzske ženy právo byť pánmi svojho majetku, zároveň sa im priznalo právo na rodinný rozpočet.

Až zákon z 13. 7. 1966 vo Francúzsku priznal ženám právo vykonávať svoje povolanie aj bez súhlasu manžela.

V Taliansku v r. 1946.

V Belgicku 24. 4. 1949.

V Grécku v r. 1952.

V Mexiku 12. 3. 1953.

V San Marine – najstaršej republike na svete v r. 1960.

Vo Švajčiarsku 7. 2. 1971.

1.2.1959 v referende vo Švajčiarsku bolo zamietnuté hlasovacie a volebné právo žien. Na regionálnej úrovni v regionálnych voľbách ho zaviedol v r. 1959 len kantón Yaud (Waadt). Posledný švajčiarsky (katolícky) kantón priznal ženám volebné právo až v r. 1991.

V Portugalsku v r. 1976.

V Lichtenštajnsku, poslednej európskej krajine, v r. 1984.

V moslimskom svete prelomil hradbu predsudkov strán rovnosti oboch pohlaví turecký prezident Mustafa Kemal Atatürk, kde ženy získali právo voliť a byť volené už v roku 1930. Turecko nasledovali ďalšie moslimské štáty – Indonézia (1945), Pakistan (1947), Sýria (1949), Libanon (1952), Egypt (1956) alebo Irán (1963).

Zhrnutie:

Polovica obyvateľstva v Anglicku a iných západných kapitalistických krajinách získala volebné práva 600 rokov od začiatkov utvárania kapitalizmu a 283 rokov od utvorenia parlamentnej kapitalistickej demokracie (po anglickej Slávnej revolúcii v r. 1688).

Môžeme teda povedať, že aj v dnešných bohatých kapitalistických krajinách boli zavedené plné politické a volebné práva až za hranicami klasického (teda pravého) kapitalizmu, ktorý skončil Veľkou hospodárskou krízou r. 1929-1933, počas post-klasického (socializovaného, regulovaného) kapitalizmu, až v socialistickej epoche.

Kapitalizmus prešiel, ako všetky spoločenské systémy vývojom od absolutizmu (diktatúry) ku klasickej podobe a nakoniec za hranicami kapitalistickej epochy po r. 1968 k liberálno-demokratickej podobe.

Nie je teda náhodné, že počas krízy kapitalizmu sa objavujú návrhy vrátiť sa k jeho buržoázno-triednym základom.