pozitívna negácia starého

27.1.1973 podpisom mierovej zmluvy v Paríži sa oficiálne skončila vietnamská vojna. Tým to však neskončilo.

Západné médiá o vietnamskej vojne mlčia, prípadne túto vojnu a jej výsledok skresľujú.  Napr. pod heslom Vietnamská vojna na Wikipédii, ale aj viacerých zdrojoch, vzniká obraz, akoby bol v 60. a 70 rokoch celý svet nenávidel vietnamských komunistov a partizánov a bojoval proti nim. Akoby komunistov nenávidelo aj severovietnamské obyvateľstvo, žijúce v socialistickom Vietname, akoby komunistov a partizánov nenávidelo aj juhovietnamské obyvateľstvo a bojovalo proti nim. USA vietnamskú vojnu prezentovali ako boj proti šíreniu „komunizmu“.

Podľa týchto zdrojov vzniká obraz, že USA vo Vietname vlastne zvíťazili. Lenže takýto  obraz je ťažko udržateľný a preto sa tejto téme radšej vyhýbajú, aby sa nedostávali do priamej konfrontácie. Je totiž ťažko vysvetliteľné, ak celý svet stál proti vietnamským komunistom, ak proti komunistom stálo aj vietnamské obyvateľstvo, ak partizáni vo vojne drvivo prehrali, prečo potom v r. 1976 došlo k zjednoteniu Vietnamu na socialistickom základe?

Zopár faktov k výsledkom vojnového snaženia amerického imperializmu, ktoré ukazujú, že napriek ohromnej vojnovej mašinérii, ktorou vládli USA a ktorú nasadili vo Vietname (30. 4. 1969 pôsobilo vo Vietname 543 000 amerických vojakov, 50 tisíc austrálskych a juhokórejských vojakov), nemali silu prekonať silu dejinnej zákonitosti. A svet nebojoval proti vietnamským komunistom, ale svetová verejnosť odmietala agresiu USA proti Vietnamu.

Kennedyho minister obrany Robert McNamara vo svojich memoároch uviedol, že Kennedy si uvedomoval, že americký odchod povedie k strate Južného Vietnamu a v konečnom dôsledku celej juhovýchodnej Ázie. Bol však presvedčený, že s takým istým výsledkom by sa vojna skončila aj za rozsiahleho amerického nasadenia. V tom sa zrkadlila prevaha socializmu v tej dobe.

* * V októbri 1967 prešlo celými Spojenými štátmi smerom do 200 000 účastníkov veľkého protivojnového pochodu, známeho ako “fakľa mieru”. Z Fort Braggu sa do Washingtomu presunuli jednotky 82. paradesantnej divízie, z Fort Hoodu (štát Texas) dva prápory vojenskej polície, posilnené rotou obrnených vozidiel. 21. 10. 1967, keď sa pri budove Pentagónu zhromaždilo asi 100 000 demonštrantov, vojaci proti nim zaútočili. Použili proti nim slzný plyn a obušky.

** 24.3.1968 skončila v Stockholme konferencia 17 medzinárodných a takmer 50 národných mierových organizácií, ktorá vydala výzvu na zastavenie amerických náletov na VDR.

** 27.4.1968 sa uskutočnil protivojnový pochod v Chicagu za účasti 8000 ľudí. Po skončení pochodu polícia vyzvala dav, aby sa rozišiel, potom ho rozohnala obuškami.

** 31.5.1968 musel prezident Johnson pod tlakom protivojnových vystúpení a prevahe protivojnovo zmýšľajúcich kandidátov na prezidenta Eugena McCarthyho a Roberta Kennedyho sa vzdať kandidatúry.

** Vznik silných občianskych hnutí bojujúcich za rozšírenie ľudských práv a proti vojne vo Vietname prispeli k tomu, že v roku 1968 vznikli v mestečku Riotwille (postavenom na tento účel) v štáte Virgínia vojská na potláčanie občianskych nepokojov. V kryte pod Pentagonom začalo pracovať Stredisko pre koordináciu bojových operácií proti občianskym nepokojom. Boli zriadené špeciálne väznice. Stredisku pre koordináciu bojových operácií proti občianskym nepokojom bolo operačne podriadených niekoľko väzníc a koncentračných táborov. Jeden z najväčších táborov ležal neďaleko dediny Allenwood v štáte Pensylvánia a na jeho území o rozlohe 1,5 tisíca hektára bolo postavených niekoľko desiatok väzenských barakov a iných objektov. V období vojny vo Vietname tu väznili stovky mladých ľudí, počas masových protivojnových demonštrácií, ktoré sa konali v Spojených štátoch v rokoch 1970 až 1971, počet “obyvateľov” tábora výrazne zvýšili zatknutí demonštranti, členovia hliadok, rozširovatelia protivojnovej literatúry a letákov. Neskôr sem začali posielať tých, čo žiadali odstránenie rasovej diskriminácie v krajine a jej ozbrojených silách, bojovali za občianske práva, proti zvoli a vyčíňaniu rasistov.

** V jednom vedeckovýskumnom ústave ministerstva obrany Spojených štátov pracuje od začiatku roku 1968 zvláštne laboratórium, ktoré sa zaoberá vývojom bojovej techniky používanej pri potláčaní nepokojov.

** V r. 1969 švédska vláda uznala Vietnamskú demokratickú republiku, nadviazala s ňou diplomatické styky, otvorila kanceláriu Frontu národného oslobodenia Južného Vietnamu v Stockholme. V auguste švédske veľvyslanectvo zahájilo činnosť v Hanoji. Tieto rozhodnutia viedli k zostreniu americko-švédskych vzťahov.

** 30.8.1971 do ČSSR pricestovala delegácia Národného zhromaždenia VDR.

** 31. 8. 1971 sa začalo v Santiagu de Chile medzinárodné stretnutie solidarity mládeže Severnej a Latinskej Ameriky s mládežou Kambodže, Laosu a Vietnamu.

** V máji 1971 sa vo väzniciach USA ocitlo vyše 13 000 amerických občanov za účasť na vlne rozsiahlych demonštrácií, vyvolaných silnejúcim mierovým hnutím.

** O mierovom protestnom hnutí vojnových veteránov, ktoré vyústili do najmasovejšieho zatýkania v histórii štátu Massachussetts, sa natočil film Nedokončená symfónia.

** Počas tohto obdobia sa zvýšilo využívanie drog (LSD) v operáciách CIA zameraných na rozloženie revolučných nálad predovšetkým americkej mládeže, namierených proti vojne vo Vietname, nespravodlivému spoločenskému systému. (O využívaní drog píšu v knihe Sny vědomí, CIA, LSD a revolta 60. let) B. Shain a M. A. Lee.

** 27.12.1972 Fínsko uznalo Vietnamskú demokratickú republiku.

** V januári 1973 Austrália nadviazala diplomatické styky s VDR.

** 27.1.1973 podpisom mierovej zmluvy v Paríži oficiálne skončila vietnamská vojna.

** 26.2.1973 začala v Paríži medzinárodná konferencia o Vietname. 2. 3. 1973 bol podpísaný záverečný dokument medzinárodnej konferencie.

** V apríli 1973 Holandsko nadviazalo diplomatické styky s VDR.

** 15.5.1973 Japonsko nadviazalo diplomatické styky s VDR.

** V r. 1973 Argentína nadviazala diplomatické styky s VDR. Okrem toho s Kubou, KĹDR, NDR.

V júni 1975 VDR udržiavala diplomatické styky s 80 krajinami.

…

Zjednotenie Vietnamu bolo uskutočnené na socialistickom základe

** 2.5.1975 padol juhovietnamský režim.

** 25.4.1976 sa v oboch častiach Vietnamu konali voľby do Národného zhromaždenia budúceho zjednoteného Vietnamu.

** 1.7.1976 Národné zhromaždenie zjednotilo Vietnam po štátnej línii a vyhlásilo Vietnamskú socialistickú republiku.

** V r. 1978 bol Vietnam prijatý do RVHP.

** 19.12.1980 bola vyhlásená nová ústava jednotného Vietnamu, v ktorej boli zakotvené dosiahnuté socialistické vymoženosti.

Ukončenie vojny a jej výsledky jasne ukazujú, že socializmus v tej dobe bol určujúcou dejinnou tendenciou, hlavnou hybnou silou dejín. Zodpovedal potrebám tej doby, prejavil sa v tom zákonitý charakter dejinného procesu.

A to nezodpovedá obrazu socializmu ako omylu dejín, ako nepodareného experimentu, ktorý vyfabrikovala západná propaganda.

Vietnam zostal socialistickou krajinou dodnes. Aj to je zrejme jednou z príčin, prečo sa o ňom mlčí. Pretože to vyvracia aj pokusy o vykreslenie socialistického Vietnamu ako diktatúry, ktorá násilím držala Vietnamcov v zločinnom systéme. Ak by nezodpovedal potrebám väčšiny obyvateľov Vietnamu, bol by padol hneď v 70. a 80. rokoch pod náporom vojnovej mašinérie USA (600 000 vojakov USA, Austrálie J. Kórei), juhovietnamskej armády a odporu vlastného obyvateľstva.

A bol by padol aj po r. 1988, kedy sa začalo krízové obdobie klasického socializmu.

Z toho vyplýva jeden dôležitý záver. Obdobie 1928 – 1998, s tromi vývojovými štádiami: 1. 1928-1968 štádium vznikania, utvárania klasického socializmu, 2. 1968-1988 hlavné, klasické štádium klasického socializmu, 3. 1988-1998 krízové štádium klasického socializmu – bolo epochou socializmu,  kedy socialistické spoločenské väzby, vzťahy zodpovedali dosiahnutej výrobno-technologickej úrovni. Socializmus bol v tom období hybnou silou dejín, hlavnou vývojovou líniou.

Tomu zodpovedajú nielen výsledky vojny vo Vietname, zjednotenie na socialistickom základe, ale aj ďalšie udalosti. USA nemali na výber, vývoj v rámci socialistickej epochy (1928 – 1998) smeroval k zjednoteniu oboch častí Vietnamu na socialistickom základe.

** 27.január je tiež dňom prelomenia dvojročnej blokády Leningradu nemeckými vojskami. Táto udalosť je významná tiež z hľadiska potvrdenia socializmu. Fašizmus bol údernou päsťou veľkého kapitálu proti socializmu, mal ho odstrániť z povrchu zeme. Nestalo sa, naopak, socializmus sa ubránil, zmohutnel a rozšíril.

** 25.2.1948 po politickej kríze vyvolanej pravicovými ministrami Československej vlády, ktorí dúfali, že národno-demokratická revolúcia a kríza vyústi prokapitalistickým smerom, vyústila aj pod tlakom pracujúcich más prosocialistickým smerom, prezident Beneš bol nútený prijať rezignáciu ministrov.

** Podobný scenár sa odohrával vo viacerých východoeurópskych krajinách, národno-demokratické revolúcie prerástli do socialistických revolúcií.

** A zodpovedá tomu aj priebeh kubánskej revolúcie po r. 1959, odolávanie maličkej Kuby americkej agresívnej politike, kedy sa národno-demokratická revolúcia zmenila na socialistickú.

Po nástupe krízy klasického socializmu v r. 1988 a ukončení epochy socializmu socializmus síce neprestal existovať (1,5 mld. ľudí) a možno ho utvárať aj v ďalších krajinách v post-klasickej podobe (ako liberálno-demokratický, ale aj konzumný), ale už nemôže zohrávať úlohu hlavnej dejinnej sily, len vedľajšej. Vývoj výrobných síl prekročil možnosti socializmu (a samozrejme, o to viac možnosti kapitalizmu) byť hybnou silou dejín. Jasne to vidieť na kapitalizme, ktorý sa od r. 1989 montuje do pozície takejto hybnej sily, na jeho viditeľnej neschopnosti dať dejinám pozitívny smer a naplniť potreby moderného človeka (voľný pohyb ľudí namiesto pozitív nabral negatívny smer, európska integrácia na kapitalistickom základe sa rozpadá), čo dostáva civilizáciu do čoraz hlbšej krízy. Prehlbuje sa čoraz viac rozpor medzi zastaranými výrobnými (spoločenskými) vzťahmi a vyvíjajúcim sa výrobno-technologickým procesom.

Našou úlohou v roku 1989 nebolo vrátiť sa do starého systému, a prihlúplo dúfať, že sa s nás stane druhé Švajčiarsko. Už to pochopila väčšina ľudí, len európska mládež zaspala dobu. Teoreticky je to jasné, ale aj prostým pohľadom do dejín vidieť, že viac blahobytu, viac slobody ľudia dosahovali progresívnym, nie regresívnym smerom. Stačilo sa pozrieť na obdobie renesancie koncom 14. st., kedy na rozpadajúcom sa otrokárskom, nevoľníckom systéme sa objavili pokusy vrátiť sa do starého, osvedčeného a blahobytného otrokárskeho rímskeho systému (renesancia). Nakoniec ale pohyb viedol vpred, smerom ku kapitalizmu.

A úlohou európskej mládeže bolo pochopiť, že nestačí len vlastniť moderný smartfón a stále do neho hľadieť, ale že nové technológie si vyžadujú aj nový sociálny priestor. Toto európska mládež jednoznačne nezvládla.