pozitívna negácia starého

Buržoáznodemokratické revolúcie v r. 1848-49 v Európe a celom svete neznamenali len politické reformy  – viac demokracie (ide tu o zhodu so socialistickými demokratickými revolúciami v r. 1988-89), ale vo svojej podstate išlo o začiatok krízy klasického kapitalizmu voľnej súťaže, voľného trhu (laissez-faire), a klasickej podoby súkromného vlastníctva, vstup do štádia krízy (1848-1928), ktorá končila zánikom klasického kapitalizmu Veľkou hospodárskou krízou r. 1929-33.

Už v r. 1926 to predpovedal svojou štúdiou The End of Laissez-Faire anglický ekonóm M. Keynes. Ako r. 1988-89 socialistické demokratické revolúcie znamenali začiatok krízy klasického socializmu a jeho zánik globálnou krízou r. 1998.

Klasický kapitalizmus voľnej súťaže vyčerpal svoj potenciál, táto zastaraná forma prestala zodpovedať výrobno-technologickému vývoju ľudstva. Výrazným znakom jeho krízy sa stali krízy z nadvýroby, ktoré ho sprevádzajú dodnes (výrobcovia vyrábajú, ale nemajú komu predať, preto nás zo všetkých kútov otravuje reklama).

V r. 1867 kapitalizmus prežíval prvú svetovú cyklickú krízu z nadvýroby.

9.5.1873 začala svetová hospodárska kríza. Hovorí sa o nej ako o panike za Jaya Cookea. Jej začiatok sa odvodzuje od krachu na viedenskej burze. Počas obdobia tzv. veľkej depresie v rokoch 1873-1896 (s dvomi svetovými hospodárskymi krízami v r. 1873-1879 a 1890-1893, hovorí sa o panike za Grovera Clevelanda roku 1893), sa urýchlila koncentrácia kapitálu a technická modernizácia priemyslu. Úpadok malých podnikov viedol k nevyhnutnosti koncentrácie a k rozvoju monopolov.

Svetová hospodárska kríza v r. 1900-1903 ďalej urýchlila vytváranie monopolov.

V r. 1907 špekulácie okolo finančných problémov poprednej americkej banky Knickerbocker Trust vyvolali “run” na ostatné banky v New Yorku. Tak začala ďalšia veľká finančná kríza, jedna z najväčších v americkej histórii.

Ďalšia hospodárska kríza sa prejavila v r. 1921 – 1923.

V prosperite dvadsiatych rokov boli osudné trhliny. Nadprodukcia obilia stlačila ceny potravín a farmári utrpeli straty. Priemyselní robotníci zarábali lepšie, ale zase nevládli takou kúpnou silou, aby stačili ustavične skupovať záplavy tovarov, ktoré sa valili z tovární. Pri nízkych úrokoch a stúpajúcich ziskoch bolo veľa voľných peňazí na investovanie, ale mnoho kapitálu pošlo na bezstarostné špekulácie. Milióny dolárov sa investovali do trhu s cennými papiermi a tento zvýšený záujem o cenné papiere vyhnal ceny účastín vysoko nad ich skutočnú hodnotu. Mnohí investori kupovali cenné papiere “na dolnom okraji rozpätia”, vyslovene na špekuláciu, pričom peniaze, ktorými kryli až 90 percent nákupnej ceny, si požičiavali od svojich maklérov. Kým trh prosperoval, špekulanti mohli zarobiť milióny za noc, ale ak ceny papierov klesli, mohli byť rovnako rýchlo zruinovaní. Bublina tejto krehkej prosperity napokon praskla roku 1929.

Západný kapitalizmus reagoval na krízu klasického kapitalizmu, stratu jeho efektívnosti viacerými spôsobmi. Jedným bolo prudké zvýšenie koloniálneho drancovania sveta

Hospodárstvo kolónií sa budovalo ako doplnok hospodárstva koloniálnych mocností. Sedemnáste, osemnáste a devätnáste storočie znamenalo budovanie svetových impérií, v ktorých prvoradé miesta zaberali Anglicko, Francúzsko, Španielsko, Portugalsko, Holandsko, Belgicko a neskôr i Nemecko a Taliansko. Je to náhoda, že ide v súčasnosti o najvplyvnejšie štáty Európskej únie?

Vývoj koloniálnych ríš imperializmu:

Rok	Územie v mil. km2	Obyv. v mil.	Rok	Územie v mil. km2	Obyv. v mil.
1860	2,7	148,5	1945	35,5	1304,2
1880	8,4	265,4	1960	12,7	218,3
1899	13,0	365,4	1975	2,9	25,5
1914	65,0	523,4

Zdroj: M. Soukup: Strategie rozvoje zemské civilizace, 2, s. 371.

V roku 1900 z celkového povrchu pevniny Zeme tvorili koloniálne územia až 55%. Na tomto priestore žilo 35% z celkového počtu obyvateľstva sveta, čiže 530 mil. osôb.

Okolo roku 1900 kontrolovala V. Británia najväčšiu ríšu, akú kedy videl svet, približne 30 miliónov štvorcových kilometrov území, a snáď jednu štvrtinu svetového obyvateľstva.

Druhým spôsobom reakcie kapitálu na krízu klasického kapitalizmu bola koncentrácia a centralizácia, aby znížil náklady a zefektívnil výrobu. Kapitalizmus sa menil na monopolný

2.1.1882 založil americký priemyselník John Davison Rockefeller prvý trust – Standard Oil reorganizáciou Rockefellerovej Standard Oil Company – zlúčením štyridsiatich naftových spoločností, ktoré Rockefellerova Standard Oil Company vlastnila alebo kontrolovala. Všetky akcie týchto spoločností boli prenesené na grémium deviatich správcov (trustees), ktorí spravovali obchody firiem.

Tieto gigantické podniky vyrábali efektívne tovar, lacno ho predávali, ale zároveň mohli diktovať ceny a ničiť menšiu konkurenciu. Napríklad v USA sa farmári sťažovali, že železnice si účtujú vysoké ceny za diaľkovú dopravu. Železnice sa totiž dohodli na fúzii a na jednotlivých dopravných tarifách.

Systém voľnej konkurencie, voľnej súťaže je základnou charakteristikou kapitalizmu, monopol je priamym protikladom, popretím voľnej konkurencie. Klasický kapitalizmus tým definitívne zanikol (ako v r. 1989 – 1998 zanikol klasický socializmus). Monopoly sú schopné plne rozdeliť si svetový trh, určovať ceny, potlačiť akúkoľvek konkurenciu (napr. v podobe vzniku malých firiem).

Kto dnes volí kapitalizmus, volí monopolný = oligarchický kapitalizmus. V rámci ktorého sú politici nútení s oligarchami spolupracovať, dobrovoľne či nedobrovoľne. Preto volič naivne obviňuje politikov a dúfa, že ich výmenou sa to zmení. Dnešný kapitalizmus má tak nastavené parametre, inak fungovať nevie.

Socialistická epocha (1928-1998) a socializmus (zoštátnením monopolov, so štátnou kontrolou a reguláciou ekonomiky), sa stali prirodzenou reakciou na tieto hrozby monopolného usporiadania sveta.

Kapitalizmus, aby prežil, sa musel prispôsobiť novej epoche – socialistickej.

Vznik kolektívnych foriem podnikania.

Až do polovice až poslednej štvrtiny 19. st. bolo podnikanie vecou individuálneho podnikateľa. Nástupom 2. priemyselnej revolúcie sa prudko rozvíjali výrobné sily, zospoločenšťovali sa, kapitál sa koncentruje a centralizuje. Vznikajú monopoly. Namiesto individuálneho podnikateľa sa presadzujú kolektívne formy podnikania.

Utvárali sa účastinné spoločnosti a družstevné formy vlastníctva.

Klasický kapitalizmus zanikol, vznikol socializovaný kapitalizmus:

So štátnou reguláciou a plánovaním ekonomiky (aby sa obmedzila moc monopolov a zabránilo opakovaniu veľkých kríz), vznikom štátnych podnikov, nástupom sociálneho štátu.

V r. 1874 nastúpila k moci vo V. Británii konzervatívna vláda Benjamina Disraeliho. Vláda aktívne zasahovala do hospodárskeho vývoja.

V r. 1887 bola v USA utvorená medzištátna obchodná komisia na kontrolu železničných taríf.

V r. 1890 Shermanov antitrustový zákon zakazoval vznik trustov, fúzie a obchodné dohody obmedzujúce obchod.

Keď v r. 1906 Upton Sinclair napadol vo svojom románe Džungľa mäsopriemysel USA, vstúpil čoskoro do platnosti štatút o federálnej kontrole mäsových výrobkov. 

V r. 1906 vyšiel v USA aj zákon o čistých potravinách a liekoch, ktorý obmedzil predaj znehodnotených potravín a pochybných patentovaných liekov.

Po nástupe Woodrowa Wilsona za prezidenta USA v r. 1912 sprísnil antitrustové opatrenia, vytvoril Federálnu obchodnú komisiu na ochranu pred nečestnou obchodnou konkurenciou.

Federálny zákon z r. 1913 v USA vytvoril vládou kontrolovaný systém 12 regionálnych rezervných bánk.

Wilson ďalej schválil zákony obmedzujúce detskú prácu, farmárom umožnil nízkoúrokové pôžičky.

V r. 1914 tzv. Harrisonov zákon uvalil prvú účinnú kontrolu na narkotiká.

V r. 1920 v USA bol Ústavným dodatkom zakázaný predaj alkoholických nápojov.

Prvá svetová vojna prehĺbila vznikanie štátnomonopolistického kapitalizmu. Vojna si vyžiadala v bojujúcich krajinách takú koncentráciu zdrojov v rukách štátu, aká bola dovtedy neznáma.

Po svetovej hospodárskej kríze rokov 1929-1933 prijali aj vyspelé kapitalistické krajiny súbory opatrení, ktoré mali zabrániť opakovaniu krízy takého katastrofálneho rozsahu. V týchto opatreniach sa nevyhnutne odrazila presadzujúca sa socialistická tendencia, až natoľko, že nositeľ Nobelovej ceny P. A. Samuelson tvrdil, že „Socializmus 20. storočia sa rozšíril najmä v západnej Európe, kde demokratické socialistické vlády vytvorili štát blahobytu, znárodnili priemysel a plánovali hospodárstvo“. (P.A.Samuelson: Ekonómia 2, Bratislava 1992, s. 397).

V celom svete sa prejavila tendencia k zoštátňovaniu

V roku 1929 6 z 200 najväčších korporácií USA bolo súkromne vlastnených, t. z. 80% alebo viac vlastnili jednotlivé rodiny. V roku 1963 nebola takto vlastnená ani jedna korporácia. V 84,5% najväčších firiem nejestvovala skupina účastinárov, ktorá by vlastnila 10% z celkového počtu účastín.

19.3.1938 bol v Mexiku znárodnený ropný priemysel.

V decembri 1944 boli vo Francúzsku znárodnené veľké uhoľné šachty.

3.12.1945 francúzska vláda vydala zákon o znárodnení francúzskych bánk a poisťovní.

20.12.1945 bola vo V. Británii zoštátnená Anglická banka (Bank of England).

8.4.1946 boli vo Francúzsku znárodnené veľké elektrárne a plynárne.

26.4.1946 bol vo Francúzsku znárodnený celý uhoľný priemysel a ďalej potom veľké automobilové závody (Renault) a letecké podniky.

7.5.1946 bola vo V. Británii zoštátnená civilná letecká doprava.

21.5.1946 boli vo V. Británii zoštátnené uhoľné bane.

30.6.1946 ľudové referendum v Sasku potvrdilo rozhodnutie krajinskej vlády o znárodňovaní majetku nacistických zločincov. Pre znárodňovanie hlasovalo 77,6 % voličov.

26.7.1946 bol v Rakúsku prijatý zákon o zoštátnení kľúčového a ťažkého priemyslu, v ktorom mali predtým rozhodujúce postavenie nemecké monopoly.

Zákonom zo 16. 9. 1946 v Rakúsku zoštátnili niektoré veľké banky, závody ťažkého priemyslu a dopravné podniky,  ktoré boli do r. 1945 pod nemeckou nadvládou.

18.12.1946 bola vo V. Británii zoštátnená doprava.

4.2.1947 bol vo V. Británii zoštátnený energetický priemysel.

9.5.1949 boli vo V. Británii zoštátnené metalurgické závody (s platnosťou od 15. 2. 1951).

15.3.1951 iránsky parlament prijal zákon o znárodnení anglo-iránskej ropnej spoločnosti AIOC.

V r. 1951 vo V. Británii zoštátnili veľké hutnícke podniky.

V r. 1951 pracovalo vo V. Británii v zoštátnených podnikoch 20 % pracujúcich.

V októbri 1952 boli v Bolívii vyvlastnené cínové monopoly, ťažbu prevzala štátna spoločnosť COMIBOL.

V októbri 1953 bol v Brazílii znárodnený ropný priemysel.

30.4.1956 začala indická 2. päťročnica. Indická ústredná vláda vymedzila výrobné odvetvia vyhradené štátnemu podnikaniu (zbrojársky a letecký priemysel, atómová energia, hutníctvo a oceliarstvo, kľúčové energetické podniky, ťažké strojárstvo, ťažba uhlia, ropy a rúd, letecká a železničná doprava, stavba lodí ap.), dovtedajšie súkromné podniky týchto odborov neboli však znárodnené, ale len úverovo obmedzené v prospech novobudovaných štátnych závodov. V priebehu päťročnice bol so sovietskou pomocou vybudovaný metalurgický kombinát v Bhíláí, britské firmy postavili kombinát v Durgápure, americké a západonemecké v Rúrhále.

V druhej polovici päťdesiatych rokov boli v Indii znárodnené železnice, energetický priemysel, komunikácie a veľká časť produkcie cínu. Po r. 1958 boli znárodnené mnohé zahraničné podniky a banky.

26.7.1956 egyptská vláda znárodnila Spoločnosť Suezského prieplavu. 28. 7. 1956 prezidentským dekrétom bola zriadená Správa Suezského prieplavu.

31.3.1957 Egypt znárodnil zahraničné banky a poisťovacie spoločnosti.

V decembri 1957 sýrsky parlament prijal zákon o zoštátnení železníc, elektrární, emisných bánk a prístavných zariadení. Kapitálové podiely zahraničných firiem boli vyvlastnené bez náhrady,  investície domácej buržoázie za odškodné.

11.2.1960 bola v Egypte znárodnená najväčšia súkromná banka Misr, ktorá bola v rukách egyptskej veľkoburžoázie.

V apríli 1960 mexická vláda zoštátnila elektrotechnické podniky, ktoré patrili firme American and Foreign Power Co.

24.5.1960 bola v Egypte zoštátnená arabská tlač.

V novembri 1960 Irak znárodnil spoločnosť Khanagin Oil Company na iránskom pohraničí, kontrolovanú koncernom British Petroleum Company.

Po nástupe Sirimavo Bandaraikovej v Srí Lanke v r. 1960 – 1965 štát prevzal kontrolu nad dôležitými hospodárskymi odvetviami (bane, …).

V januári 1961 India začala plnenie svojho 3. päťročného plánu (1961 – 1966), ktorý pri zosilnenej zahraničnej finančnej a technickej pomoci priniesol prudký rast štátneho sektora.

10.-20.7.1961 bolo v Egypte znárodnených vyše 400 veľkých podnikov, medzi nimi všetky banky a poisťovacie spoločnosti.

V októbri 1961 v Egypte bol znárodnený majetok asi 700 veľkých priemyselníkov.

V októbri 1961 kuvajtská vláda zriadila vlastnú ropnú spoločnosť Kuwait National Petroleum (60 % štátneho, 40 % domáceho súkromného kapitálu).

1.11.1961 cejlónska vláda S. Bandáranájakovej zriadila štátnu naftovú spoločnosť, ktorá v r. 1963 znárodnila majetok anglo-amerických naftových monopolov (Shell, Caltex a Esso).

V r. 1960 – 1961 v Guinei zoštátnili viaceré zahraničné podniky (elektrárne, banské spoločnosti Soguinex a Miniére de Bayla).

V r. 1961 bola v Salvádore znárodnená ceduľová banka Banko Central de Reserva.

26.1.1962 celonárodné referendum v Iráne podporilo šachov  šesťbodový program ďalších reforiem. Jedným z nich  bolo znárodnenie lesného bohatstva.

Na jar 1962 v Egypte znárodnili 107 dopravných spoločností a viaceré podniky potravinárskeho priemyslu.

21.6.1962 talianska vláda znárodnila súkromný energetický priemysel.

Socializovaný kapitalizmus v USA

Prezident USA F. D. Roosevelt presadil v rokoch 1933 – 1939 program sociálnych a ekonomických reforiem, ktorý dostal názov Nový údel. Možno dokonca hovoriť o 50-ročnom cykle zvýšených štátnych podpôr, ktorý začal Novým údelom a vyvrcholil Veľkou spoločnosťou Lyndona Johnsona.

9.3.1933 bankový zákon umožnil F. D. Rooseveltovi reguláciu finančnej politiky.

9.3.-16.6.1933 sa uskutočnilo mimoriadne zasadanie Kongresu USA, tzv. 100 dní. Po tomto zasadnutí sa začal uskutočňovať program Nového údelu. Nový údel sa snažil prekonať krízu a upevniť kapitalistický systém v USA štátnymi zásahmi do hospodárskeho života: kontrolou nad finančným a bankovým systémom, plánovitým riadením priemyslu a regulovaním poľnohospodárskej výroby.

12.5.1933 Kongres USA prijal zákon o úprave poľnohospodárstva. Bola zriadená Správa pre úpravy v poľnohospodárstve (AAA – Agricultural Adjustment Administration), ktorá mala regulovať poľnohospodársku výrobu.

Ďalší zákon o nutnej výpomoci zriadil Federálnu správu pre nutnú výpomoc (FERA), ktorá poskytovala podpory v nezamestnanosti a prispievala k rozpracovaniu programu verejných prác. Farmári dostávali štátne dotácie, vláda organizovala výkup poľnohospodárskych prebytkov.

18.5.1933 bol prijatý zákon o stavbách v údolí Tennessee, ktorý ustanovil nezávislé verejné združenie (TVA), ktoré organizovalo stavbu priehrad a elektrární v údolí rieky Tennessee.

27.5.1933 Kongres prijal zákon o cenných papieroch, podľa ktorého nesmeli prísť do obehu nové cenné papiere bez registrácie u Federálnej obchodnej komisie.

Ďalší zákon z 13.6.1933 zriadil Úverové združenie majiteľov domov, poskytujúce pôžičky majiteľom domov na 5%-ný úrok.

16.6.1933 Kongres prijal zákon o pomoci národnému priemyslu (NIRA – National Industrial Recovery Act), ktorý vytvoril Národnú správu pre obnovu. 27.5.1935 bol tento zákon zrušený.

5.8.1933 Národná správa pre obnovu vytvorila Národný pracovný úrad.

29.2.1934 vznikol Národný úrad pre kontrolu národnej obnovy a Správa verejných prác. Všetky tieto inštitúcie realizovali štátne zásahy do výrobnej a pracovnej sféry.

4.1.1935 prezident Roosevelt vyhlásil v posolstve Kongresu USA tzv. druhý Nový údel. Jeho poslaním bolo prehĺbenie reforiem v poľnohospodárstve, pracovných vzťahoch, súdnictve a administratíve.

5.7.1935 Wagnerov-Conneryho zákon o pracovných vzťahoch potvrdil a rozšíril robotnícke práva obsiahnuté v kódexe čestnej konkurencie z r. 1933. Zákon zakazoval podnikateľom brániť kolektívnym akciám pracujúcich,diskriminovať členov odborov, tvoriť a financovať tzv. žlté organizácie.

14.8.1935 zákon o sociálnej starostlivosti položil základy poistenia proti nezamestnanosti, starobného, invalidného a nemocenského poistenia i ochrany nedostatkom trpiacich žien a detí, aj keď sa nevzťahoval na poľnohospodárskych robotníkov, služobníctvo a ďalšie kategórie zamestnancov, bol pre masu amerického obyvateľstva prínosom.

„Oponenti kritizovali sociálne zabezpečenie ako neblahé víťazstvo socializmu počas ťažkých tridsiatych rokov. Vtedajšie noviny prinášali podobné názory na štátne dotácie do zdravotníctva, na reguláciu pracovných podmienok v továrňach, zákonnú ochranu odborov a zákony proti znečisťovaniu životného prostredia.“ (P.A.Samuelson: Ekonómia 2, Bratislava 1992, s. 325).

 Hospodársky pokles a neschopnosť súkromných firiem vyrovnať sa s ním spôsobili, že súkromný kapitál hľadal pomoc u štátu.

„Verejnosť postupne akceptovala štátne obmedzovanie kapitalizmu laissez-faire, čiže obmedzovanie, ktoré menilo samu podstatu kapitalizmu. Súkromné vlastníctvo je čoraz menej celkom súkromné. Slobodné podnikanie sa stáva čoraz menej slobodným. Nezvratný vývoj je súčasťou histórie…

Ekonomické regulovanie dosiahlo vrchol v polovici sedemdesiatych rokov a mnohí konzervatívci vykresľovali Spojené štáty ako plánovanú ekonomiku riadenú centrálnymi orgánmi.“ (P.A.Samuelson: Ekonómia 2, Bratislava 1992, s. 325 – 326)

Zavedenie plánovania a päťročníc vo svete

Veľký význam nepochybne mali sovietske skúsenosti. Sovietsky zväz bol jedinou krajinou, ktorá v období svetovej krízy vykazovala veľmi rýchly priemyselný rozvoj, masovo budovala priemyselné podniky a kam prúdili migranti. Obrátilo to pozornosť kapitalistických krajín na metódy riadenia ekonomiky krajiny sovietov a vyvolalo prispôsobenie určitých sovietskych riešení. Týkalo sa to najmä plánovania. Hospodárske plánovanie v kapitalistických štátoch sa teda postupne začalo rozvíjať vplyvom krízy a sovietskych skúseností.

Prínos plánovania ocenili aj ekonómovia P. A. Samuelson a W. D. Nordhaus: „Sovietska ekonomika je okrem toho dôkazom, že – na rozdiel od toho, čo si v minulosti mysleli mnohí skeptici – socialistická prikazovacia ekonomika môže fungovať a dokonca s úspechom. To znamená, že spoločnosť, v ktorej sa hlavné ekonomické rozhodnutia robia administratívne, bez zisku ako kľúčovej hybnej sily výroby, môže sa dlhý čas rozvíjať rýchlym tempom.                                                                    

Plánovanie umožnilo rýchly rast ZSSR

Krajina a obdobie	Priemerné tempo rastu GNP                                  (v % ročne)
Sovietsky zväz
1885-1913	3,3
1928-1987	4,2
Spojené štáty
1834-1929	4,0
1929-1987	3,0
Spojené kráľovstvo
1855-1987	2,1
Nemecko
1850-1987	2,8
Japonsko
1874-1987	4,5

Plánovaná sovietska ekonomika rástla po roku 1928 rýchlejšie ako ekonomika cárskeho Ruska a predstihla väčšinu trhových ekonomík. Iba Japonsko a Spojené štáty vo svojej fáze rýchleho rastu dosiahli rovnaké tempo rastu ako Sovietsky zväz (Prameň: Gur Ofer: „Soviet Economic Growth: 1928-1985″. Journal of Economic Literature, december 1987 a CIA, Impact of Gorbatchev s Policies, júl 1988, SOV 88-10049)“ (P.A.Samuelson: Ekonómia 2, Bratislava 1992, s. 404)

Industriálna epocha ľudských dejín je preplnená technologickým, produktívnym, sociálnym i politickým dynamizmom. Avšak aj v jej rámci predstavuje obdobie prvých sovietskych päťročníc jav po všetkých stránkach mimoriadny.

Týchto 12 rokov a 9 mesiacov, ktoré uplynuli medzi októbrom 1928 a júnom 1941, predstavovalo pre Sovietsky zväz ekonomický a sociálny skok cez celé storočia. Svedčia o tom snáď najlepšie tieto strohé fakty: Národný dôchodok krajiny sa v tejto dobe zvýšil na päť a pol násobok, priemyselná výroba 10krát, výkon dopravy 4,5krát, počet priemyselných robotníkov vzrástol z 1O,7 milióna na 31,2 milióna, podiel roľníctva klesol zo 74,9% všetkého obyvateľstva na 44,9%. Vznikla nielen nová surovinová a energetická základňa, ale rozvinula sa aj vysoko sériová výroba prv neexistujúcich odvetví – leteckého, automobilového, traktorového, kombajnového i chemického priemyslu. Vznikli celkom nové priemyselné oblasti sovietskeho Východu, v miestach, ktoré desať rokov predtým neboli vôbec zaznamenané ako lokality ani na najpodrobnejších mapách.

Vyšší potenciál plánovanej ekonomiky, socializmu v konečnom dôsledku rozhodol o výsledku 2. svet. vojny. Ku koncu vojny ZSSR vyrábal viac lietadiel, tankov, diel, munície ako Nemecko

Zavedenie plánovania vo svete

Určité prvky makroekonomického plánovania sa objavili aj v USA už v 30. rokoch v programe administratívy prezidenta F. D. Roosevelta nazvaného New Deal. Na jeho podklade vláda vypracovala a realizovala projekty verejných prác usilujúcich o zmiernenie krízovej nezamestnanosti. Myšlienka o nevyhnutnosti makroekonomického plánovania sa však hlavne po druhej svetovej vojne uplatnila v Európe.

Vo Francúzsku bol prvý štvorročný plán pripravený už pre roky 1947 – 1950 a predĺžený o dva roky. Plánovanie potom pokračovalo ďalšími štvorročnicami pre roky 1954 – 57, 1958 – 61, 1962 – 65, 1966 – 1970 atď. V. Británia mala svoj prvý plán na roky 1948 – 52 po volebnom víťazstve labouristov. Aj keď po návrate konzervatívnej vlády bolo plánovanie opustené, s opätovným príchodom labouristickej vlády bol vypracovaný päťročný plán pre roky 1966 – 70. Holandsko realizovalo strednodobé industrializačné plány v rokoch 1948 – 62. So strednodobými plánmi pracovala vláda v Nórsku už od roku 1948. Do konca i v USA sa po vojne začali uplatňovať prvky makroekonomického plánovania prijatím zákona o zamestnanosti (Employment Act) z roku 1946. Na jeho základe bola zriadená Rada hospodárskych poradcov vo výkonnom úrade prezidenta (Council of Economic Advisers in the Executive Office) a Spojený hospodársky výbor Kongresu (Joint Economic Committee in the Congres), ktorých úlohou bolo plánovanie hospodárskej politiky (Economic Policy Planning).

V plánujúcich krajinách boli zriaďované špecializované plánovacie inštitúcie. Vo Francúzsku to bol Generálny komisariát plánu (Commisariat Général du Plan), v Holandsku Ústredný plánovací úrad (Central Planning Bureau). (Fišer 1968, Soukup 1970)

1.1.1947 bol vyhlásený plán rekonštrukcie a obnovy Francúzska. Po jeho skončení bol vyhlásený druhý plán na roky 1954 – 1957.

V r. 1947 bola vo V. Británii vytvorená rada hospodárskeho plánovania.

V r. 1948 – 1955 Irán postupoval podľa prvého sedemročného hospodárskeho plánu.

V januári 1950 konferencia ministrov zahraničných vecí členských krajín Britského spoločenstva národov v Kolombe prijala návrh na vytvorenie systému hospodárskej pomoci pre krajiny južnej a juhovýchodnej Ázie v rámci šesťročných programov hospodárskeho rozvoja.

Od r. 1951 sa národné hospodárstvo Indickej republiky rozvíja na základe päťročných plánov.  1. 4. 1951 bola začatá 1. päťročnica, zameraná hlavne na poľnohospodárstvo (výstavba zavlažovacieho systému), elektrifikáciu a stavbu železníc. Sociálny obsah programu vyjadrovala kampaň Vinóby Bhávého za dobrovoľné odstupovanie statkárskej pôdy roľníkom (tzv. hnutie Grámdán a Bhúdán).

V r. 1951 – 1956 Pakistan hospodársky rozvoj realizoval za pomoci šesťročného plánu hospodárskeho rozvoja.

20.2.1952 izraelský parlament prijal rozhodnutie o tzv. novej ekonomickej politike, ktorá zavádzala reguláciu zahraničných, štátnych a súkromných investícií s cieľom kontroly obchodu, zvýšenia štátnych príjmov a obmedzenia inflácie.

V auguste 1952 nová barmská vláda U Nua prijala osemročný plán rozvoja  infraštruktúry a štátneho sektoru vypracovaný americkými odborníkmi (tzv. plán Pyij totha). Plán vychádzal z predpokladu štátnych pôžičiek v kapitalistických štátoch a uskutočnenie pozemkovej reformy podľa zákona z januára 1948.

Od r. 1952 sú v Nórsku nepretržite zostavované štvorročné dlhodobé programy. Štvorročná perióda súvisí so štvorročným volebným obdobím. Dlhodobé programy (so štvorročnou periódou), založené na dlhodobom 10 – 15 ročnom výhľade, sú zostavované na začiatku roku, v ktorom sa konajú parlamentné voľby. Zostavovanie programov je úlohou plánovacieho odboru ministerstva financií. Dbá sa na exaktnosť plánovacieho mechanizmu. Modely rozvoja NH sa postupne zdokonaľujú. Najprv sa vyvíjala sústava modelov s pracovným názvom MODIS I – IV (model dezintegrovaný) až k dnešnému modelu MODAG (model agregovaný).

V r. 1956 – 1960 Indonézia postupovala podľa 1. päťročného plánu  hospodárskeho rozvoja.

30.4.1956 začala v Indii 2. päťročnica (1956 – 1960).

23.8.1956 Afganistan vyhlásil prvý päťročný plán rozvoja dopravy, energetiky, priemyslu a poľnohospodárstva, na roky 1956 – 1960.

V r. 1956 – 1961 uskutočnil Nepál 1. päťročný plán hospodárskeho rozvoja.

V r. 1956 – 1962 sa v Iráne realizoval 2. rozvojový sedemročný hospodársky plán.

V r. 1958 – 1960 kambodžská vláda uskutočňovala hospodárske reformy v rámci dvojročného plánu (kontrola dovozu, meny ap.).

3.1.1959 bol v Grécku vyhlásený päťročný plán hospodárskeho rozvoja Grécka.

17.8.1959 politický manifest (Manipol) indonézskeho prezidenta Sukarna vyhlasoval okrem iného plánovanie ekonomiky.

V r. 1960 – 1964 Irak realizoval štvorročný plán rozvoja.

V r. 1960 – 1965 Kambodža realizovala 1. päťročný plán hospodárskeho rozvoja (od 1. 1. 1960).

Hospodárstvo Srí Lanky po nástupe Sirimavo Bandaranaikovej (roky 1960 – 1965) a 1970 – 1977)  sa rozvíjalo podľa päťročných plánov.

V januári 1961 India začala plnenie svojho 3. päťročného  plánu (1961 – 1965), ktorý pri zosilnenej zahraničnej finančnej a technickej pomoci (USA, ZSSR, SRN, V. Británia a Japonsko) priniesol prudký rast štátneho sektora. Stanovené úlohy však neboli splnené.

V r. 1961 – 1965 Bhután realizoval za pomoci Indie prvý päťročný plán.

V r. 1961 – 1965 Nepál realizoval 2. päťročný plán.

V r. 1961 – 1965 Mali realizovala prvý päťročný plán.

18.10.1961 iracká vláda vyhlásila nový päťročný plán industrializácie (1962 – 1966), ktorý počítal s pomocou socialistických krajín.

V októbri 1961 bol v Tunisku vyhlásený rámcový, desaťročný plán hospodárskeho rozvoja.

Od r. 1961 sa thajské hospodárstvo rozvíja podľa päťročných plánov.

V r. 1961 – 1969 Indonézia realizovala osemročný plán rozvoja.

V r. 1962 – 1966 Afganistan relizoval 2. päťročný plán.

30.4.1962 vyhlásil predseda barmskej novoutvorenej vojenskej vlády gen. Nei Win politický manifest Barmská cesta k socializmu. Dokument žiadal rozvoj plánovanej ekonomiky, opierajúci sa o rast štátneho a družstevného sektora s reguláciou vplyvu zahraničného i súkromného kapitálu. 4. 7. 1962 bolo vyhlásené založenie Strany barmského socialistického programu.

V auguste 1962 bola v Kuvajte ustanovená Plánovacia rada za účasti domácich podnikateľov, ktorá dala podnet k vzniku zmiešaných spoločností so štátnymi, súkromnými a zahraničnými podielmi.

21.11.1962 Turecko vyhlásilo prvý päťročný plán.

V r. 1962 – 1968 Irán realizoval 3. rozvojový plán (za pomoci USA).

V r. 1962 – 1968 Nigéria realizovala šesťročný plán rozvoja NH.

V r. 1964 – 1969 Tanzánia realizovala prvý päťročný plán hospodárskeho rozvoja. V r. 1969 – 1974 pokračoval druhý päťročný plán.

V r. 1964 Guinea začala uskutočňovať sedemročný plán hospodárskeho rozvoja.

V r. 1964 – 1970 sa v Jordánsku realizoval prvý sedemročný plán hospodárskeho rozvoja.

16.9.1965 bol Wilsonovou labouristickou vládou V. Británie vyhlásený päťročný plán rozvoja na roky 1965 – 1969.

V r- 1965 – 1970 v Nepáli sa realizoval 3. päťročný plán.

V apríli 1966 bol v Kuvajte vyhlásený projekt päťročného plánu.

1.10.1966 bol v Barme vyhlásený nový štvorročný plán.

V r. 1966 – 1970 Bhután realizoval za pomoci Indie 2. päťročný plán.

V r. 1967 – 1969 Alžírsko realizovalo trojročný plán štátnych investícií.

17.3.1967 taliansky parlament schválil päťročný plán na roky 1966 – 1970.                            ?

V r. 1967 – 1971 thajská pravicová vláda realizovala päťročný plán, počas ktorého úspešný rozvoj ťažby a spracovania olova a ropy umožnil  vzostup thajského súkromného kapitálu, ktorý v spolupráci s miestnou čínskou buržoáziou upevnil svoje postavenie.

V r. 1967 – 1972 sa uskutočnil 3. afganistanský päťročný plán. Väčšie výsledky sa však nedosiahli.

Vo Francúzsku bolo zavedené tzv. indikatívne plánovanie. Päťročné plány vypracovával Generálny komisariát pre plánovanie. Asi v polovici sedemdesiatych rokov nastal v oblasti kapitalistického plánovania obrat, súvisiaci s krízou celej teórie a praxe štátneho regulovania.

Súčasťou socialistického plánovania sa stal aj rozvoj všeobecnej vzdelanosti, výchovy kvalifikovanej pracovnej sily, ktorú si vyžadovali rozvinutejšie výrobno-technologické procesy. So socialistickou epochou je spojený vznik a rozvoj automobilovej dopravy, leteckej dopravy, kozmických letov, atómového priemyslu, biotechnológií, ap.

Socializmus preto nebol uskutočnením nejakých utopických vízií o budovaní pozemského raja, ktorú si niektorí ľudia preniesli z oblasti náboženskej viery do pozemského života, realizáciou akejsi ideálnej spoločnosti – ale bol len prirodzenou reakciou na výrobno-technologický vývoj, vytvorenie veľkých ekonomických celkov – monopolov, potrebou dostať pod kontrolu živelné ekonomické sily, ktoré sú schopné viesť k úplnému zničeniu ľudstva.

A. Einstein v článku Prečo socializmus (Jak vidím svět II, s. 85) píše: „Zdrojom zla je podľa môjho názoru v skutočnosti ekonomická anarchia súčasnej kapitalistickej spoločnosti. Obrovské spoločenstvo výrobcov sa bez oddychu snaží pripraviť sa navzájom o plody svojej kolektívnej práce – nie násilím, ale väčšinou v dokonalej zhode so zákonne zavedenými pravidlami…. Súkromný kapitalizmus má tendenciu sústreďovať sa v málo rukách – čiastočne v dôsledku konkurencie medzi kapitalistami a čiastočne vďaka tomu, že technický rozvoj a rastúca deľba práce podporujú vytváranie väčších výrobných celkov na úkor menších. Ako dôsledok tohto vývoja vzniká oligarchia súkromného kapitálu, ktorého obrovská moc nemôže byť účinne kontrolovaná ani demokraticky organizovanou politickou spoločnosťou…. Cieľom výroby nie je uspokojovanie potrieb, ale zisk.“

Je socializmus budúcnosťou ľudstva?

Výrobno-technologická úroveň si po r. 1928 vyžadovala túto spoločenskú formu. Uplatnil sa tu prírodný zákon premeny kvantitatívnych zmien na kvalitatívne a naopak, platný pre spoločnosť v podobe zákona súladu výrobných vzťahov úrovni a charakteru výrobných síl. Spoločenský systém pracuje efektívne, ak sú spoločenská forma a výrobno-technologická úroveň zosúladené. Stalo sa tak napr. rokom 1928, kedy naskočil motor socializmu a ZSSR vybudoval silnú spoločnosť. Zreteľne sa pôsobnosť tohto zákona prejavila aj na vzostupe Číny, ktorej systém pracuje efektívne preto, že spoločenská forma a výrobno-technologický obsah sú v súlade, na rozdiel od hlbokého nesúladu spoločenskej formy a výrobno-technologického základu Západu.

Tieto zákony sa prejavujú v rozklade západného kapitalizmu. Ak dnes hovorí o ekonomickom a technologickom raste, ale zároveň má v ústavách a spoločenskom vedomí zakotvenú nemennosť spoločenského systému, tým prehlbuje narastajúci rozpor a z toho vyplývajúci rozklad.

Globálna civilizácia, vedomostná civilizácia, vesmírna civilizácia

Tieto zákony platia však aj pre socializmus. Rokom 1989 (porovnateľne klas. kap.1848), resp. 1998 (klas. kap. 1928) vyčerpal klasický (štátny) socializmus svoj potenciál. Je to viditeľné aj na postupnom vyčerpávaní potenciálu čínskeho socializmu. Dnes výrobno-technologická úroveň, výrobný proces, technológie sú budovateľné, efektívne užívateľné a rozvíjateľné len na globálnej úrovni, v rámci globálnej deľby práce a špecializácie. Výroba, technológie nadobudli globálnu podobu, ktorej ako efektívna zodpovedá globálna správa a globálna spoločenská forma.

Ľudstvo vstúpilo do novej fázy vývoja, kedy si potrebuje vyriešiť svoje vnútorné protirečenia v záujme riešenia protirečenia ľudstva ako celku s prírodou. Potrebujeme ucelenejšie poznatky o fungovaní tohto vesmíru, prírody, pohybu civilizácie, ak táto civilizácia nemá zahynúť v ohni atómovej vojny a ak nemáme ťahať za kratší povraz voči pôsobeniu prírodných síl (suchá, povodne, požiare).

Vyžaduje si to vstúpiť do fázy vedomostnej civilizácie, založenej na hlbokých poznatkoch, kedy sa človek bude slobodne rozhodovať na základe fundovaných poznatkov, ktorá cesta kam vedie. Dnes sa zdrojom bohatstva stáva vzdelaný a kultivovaný človek, ktorý dostáva priestor pre uplatnenie svojich vnútorných schopností. Chce to rozvinúť široké kvalitné vzdelávanie a kultiváciu človeka, rozvoj jeho vnútorných schopností v súlade s jeho vnútorným programom. Nie v záujme súkromných cieľov a monopolov.

Niekto možno povie, že sú to utópie. Nuž, buď pôjdeme cestou poznania – alebo zahynieme.