pozitívna negácia starého

Je dôležité používať pojmy v súlade s ich objektívnym obsahom, pretože sú uzlovými bodmi poznania. A používať pojem „revolúcia“ v spojitosti s udalosťami po novembri 1989 je zavádzaním ľudí. Pojem revolúcia označuje kvalitatívny skok dopredu, do budúcnosti. Určite nie dozadu, do starého systému.

Niekto môže namietať, že sa to javí ako presadzovanie jediného správneho názoru, jedinej interpretácie, ako sa to vraj presadzovalo za socializmu.

Ľudia do budúcnosti by mali mať možnosť voliť (odhlasovať si ) svoju cestu, ako súčasť rozšírenia slobôd. Nie ako jedinú správnu cestu, ale svoju cestu.

Ale zároveň to predpokladá, v rámci utvárania vedomostnej civilizácie, objektívny obsah pojmov. Pojmy by nám mali ukazovať, ak si vyberieme určitú cestu, kadiaľ povedie, k akým výsledkom, aké má plusy a mínusy.

Za socializmu sa hovorilo o zákonitom charaktere dejín a zákonitosti socializmu, pojem jedinej správnej cesty sa nepoužíval. Ten sa vžil až teraz, v dobe postpravdivosti, kedy sa stratila snaha o objektívnosť, hlavne ako potreba o presadzovanie svojho individuálneho JA. Ľuďom, ktorí vychádzajú zo Sibyli či Nostradama, sa pojem zákonitosti môže javiť ako fatalizmus, jediná správna cesta.

Marxizmus to však nikdy tak neprezentoval. Vychádzal len z princípov pohybu prírody i spoločnosti, hlavne dialektických, ktoré formulovali predošlé generácie filozofov, ekonómov, prírodovedcov.

Ako vlastne chápať zákonitosť? Ak vychádzame z dialektického zákona premeny kvantitatívnych zmien na kvalitatívne a naopak (Marx ho konkretizoval na pohyb spoločnosti ako zákon súladu výr. vzťahov úrovni výr. síl), ukazuje sa, že systém pracuje efektívne, ak je forma v súlade s obsahom, ak sú zladené. Ja by som to nazval zákonom súladu formy s obsahom. Nejde tu o žiaden fatalizmus, len o prirodzený (darwinovský) výber, presadenie sa efektívnejšieho systému využívania tokov matérie, energií a informácií, voči ostatným. Jasné, že v prírode a spoločnosti to nie je priamočiare, deje sa to cez množstvo pokusov. Ale určitá cesta, kedy sú forma v súlade s obsahom, systém je vyladený, je najefektívnejšia a systém sa konkurenčne presadí oproti menej efektívnejším. V tom sa prejavuje zákonitosť a určité smerovanie.

Tým, že vývoj sa nedá zastaviť (panta rei, zrejme to vyplýva z tokov energií), je daný aj smer vývoja, postupnosť, smerom k progresu, ku kvalitatívne vyšším systémom (priestorovo väčším, so štruktúrou väzieb, ktoré zodpovedajú novému obsahu). Práve to umožnilo Mendelejevovi dosadiť do svojej chemickej tabuľky aj prvky, ktoré neboli objavené.

Teda aj viac slobody, demokracie, ľudských práv a blahobytu ľudia získavali nástupom nového systému. K tomu nakoniec netreba ani teória, je to viditeľné aj sedliackym rozumom, že viac slobody a demokracie, blahobytu prichádzalo s nástupom nového systému. Dnešný sociálne odkázaný človek, ak neberiem do úvahu sociálny rozmer chudoby, má na rozdiel od stredovekého kráľa k dispozícii autá, vlaky, autobusy, elektrokolobežky, mobil, internet, kúpeľňu, ap.

Tieto poznatky by mali byť súčasťou bežného poznania ľudí. Môžu si vybrať, odhlasovať akúkoľvek cestu, slobodne, bez manipulácie, ale musia vedieť, čo obsahuje.

Ak píšem o novembri 1989 ako revolúcii, tým ľudí zavádzam, pretože návrat k starému systému nepridáva na blahobyte (len určitý čas rozvíjaním obsahu), slobodám a demokracii (síce ich zaviedol, ale staré, buržoázne).

Ľudia sú dosť konzervatívni, náchylní vracať sa k starému, osvedčenému spôsobu života. Ak si to vyberú, ich právo, vyberajú si stabilitu. Musia však vedieť, aké plusy a mínusy to prináša. Pri prechode k starej forme sa časť blahobytu stráca, vyžiari, v súlade s väzbovým potenciálom starej formy. Napr. po r. 1989 pri prechode ku kapitalizmu Československo stratilo okolo 25 % HDP, Rusko okolo 70 %, Ukrajina okolo 80 %, Gruzínsko 80 %. Pri prechode k starému systému zároveň sa vylučuje ekonomický rast, rast blahobytu. Naopak, Čína ekonomicky rýchlo rástla na poprednú svetovú ekonomiku.

Ak zadefinujem EÚ ako raj (tak to nazval bývalý eurokomisár E. Barosso), mal by som mať predstavu, s akou cestou, prednosťami a nedostatkami je stav raja spojený. Ako príklad nám poslúži polynézsky raj. Vcelku pohodový život v relatívnom dostatku zdrojov, spojený s tancami a zábavou. Ale môže dlhodobo fungovať len zastavením ekonomického rastu, čím sa kmeňový život zastavil a stabilizoval na určitej úrovni (5000 rokov po jeho prekonaní). Ekonomický rast by totiž vyvolal nesúlad starej formy s rozvíjajúcou sa ekonomikou a tlak na revolučné zmeny, veľa práce a úsilia. Zároveň ale stav raja, stabilnej, nehybnej spoločnosti, znamená zaostávanie za progresívnou časťou civilizácie, ako sa to stalo aj Polynézanom.

Presne to isté sa dotýka EÚ, ak Európania chcú žiť vo svojom raji, málo pracovať, viac sa zabávať, musia zastaviť ekonomický rast, pretože by tlačil do rozkladu, zmien. Ten ekonomický rast sa nakoniec už prirodzene zastavil takmer na nule. Ak si Európania želajú svoje pohodlie v tomto európskom raji, musia prestať vnucovať svoje európske hodnoty svetu, pretože predstavujú staršiu civilizačnú formu.

Európania si konzumný spôsob života, blahobyt zmýlili s civilizačnou vyspelosťou. Ak už, tak ide len o vyspelý kapitalizmu, ale nie vyspelú civilizáciu. Konzumný spôsob života je ukazovateľom vyčerpania ekonomického potenciálu danej spoločenskej formy. Kedy investície do infraštruktúry a ťažkého priemyslu už neprinášajú ekonomický rast, HDP a preto sa investície viac začínajú orientovať na spotrebu domácností, podporu konzumného spôsobu života. Lenže tým viac sa znižuje rastový potenciál daného systému, čo sa dnes začína prejavovať tak v USA, ako aj v Európskej únii. Blahobytnosť a zároveň zostupná línia Západu sa tu podobajú vývoju Rímskej ríše.

Európske subjektívne želania a predstavy o svete dnes narážajú práve na ignorovanie týchto princípov, EÚ sa ocitla mimo reality.

Alebo, po novembri 1989 Európa a Slovensko stratili budúcnosť.