pozitívna negácia starého

2.1.1999 bolo v Slovenskej televízii zriadené zamrežované „Stredisko pre vyrovnanie pracovnoprávnych otázok“, kam bolo uväznených 15 redaktorov kvôli nevyhovujúcim postojom.

19.11.1998 sa novým ústredným riaditeľom Slovenskej televízie stal Milan Materák. Okrem ťahu na znižovanie dlhu sa stal známym radikálnou zmenou politickej orientácie STV, vyhodením 586 interných zamestnancov a nedobrovoľnou internáciou, presunutím 30 členov bývalého vedenia STV a spravodajskej redakcie (15 redaktorov) do zamrežovaného oddelenia na 28. poschodí budovy.

xxxxxx

Ak má niekto poznámky k tejto udalosti, budem rád, ak ich tu zverejní. Pretože podrobnosti je problém vyhľadať. Akoby sa kapitalistický režim hanbil za takúto udalosť, ktorá je v rozpore s jeho deklarovanými demokratickými princípmi, hlavne nepostihovaním pracovníkov za politické postoje. Čo je v príkrom rozpore s praxou.

Ja pritom nehovorím, že nové vedenie nemá právo meniť orientáciu, aj prepustiť zamestnancov. Len ma fascinuje, v akom rozpore sú deklarované (buržoázno)demokratické princípy s realitou, ako diktátorsky sa to rieši. A toto si zrejme uvedomuje aj kapitalistická propaganda, preto tá snaha odstrániť informácie o takejto udalosti. A mnohých ďalších.

Voľby v kapitalizme neznamenajú výber najschopnejších, len legitimizáciu režimu, korupcie a rozkrádania. Funkcie sa politicky delia na 4 roky nie podľa odbornosti, ale podľa získaných hlasov. Na jednej strane je to do určitej miery dané oprávnené, ale jeho absolutizácia, bez kombinácie so stabilizáciou štátnej, verejnej správy, odbornosti, vedie k absurdnému divadlu, opísanému už dávno v Jesenského Demokratoch. Absolutizácia opierania sa o výsledky volieb ignoruje napr. to, že 6 percentná politická strana, ktorá získa nejaký rezort a radikálne určí jeho nové smerovanie, sa reálne opiera o nejakých 3 % občanov Slovenska.

Príznačný je proces hľadania prednostov okresných úradov Matovičom na ulici. Len tak sa mohla stať bábkoherečka zodpovedná za digitalizáciu Slovenska a jeho regionálny rozvoj. Fascinuje ma, aké diktátorské právomoci získavajú politicky dosadení ľudia, ministri, riaditelia štátnych a verejnoprávnych inštitúcií, ale aj bánk, dôležitých firiem. Povyhadzujú predošlých politických nominantov a dosadia svojich politických nominantov. A po 4 rokoch znova. Nehovorí sa o kolektívnom vedení, ktoré by som očakával v demokracii, ale „minister rozhodol, minister vyhodil, minister zrušil“ aj keď možno niekde funguje, len sa verejnosti neprezentuje. Akoby za tým nestál nejaký odborný orgán, ale len jeden človek, dosadený politicky na 4 roky, ktorý rozhodne o dôležitej orientácii Slovenska. Niektoré západné krajiny, vedomé si absurdnosti volebných cyklov, zaviedli obmedzenie zmien (napr. na 15 %) v orientácii, prioritách, rozpočte.

Pritom sa vytýka socializmu (v jeho ešte len utváracej, nezrelej fáze), vraj komunistická strana mala dohľad nad personálnou oblasťou, dosadzovaním ľudí do funkcií. Áno, mala, tak ako to dnes robí kapitalistický režim. Ale pri stabilnej situácii si mohla dovoliť vyberať zo širokého okruhu odborníkov, aj nestraníkov. Nie ako 6 % strana z úzkeho kádra svojich ľudí. To je dnes jednou z predností čínskeho socializmu, ktorý zdedil tisícročný čínsky prísny ale demokratický výber kádrov, zameraný na odbornosť.