pozitívna negácia starého

Hovorí sa o tom najmä v súvislosti so vzlietnutím našich útočných stíhačiek proti ruskej armáde, krok, na ktorý sa zatiaľ neodvážila ani jedna krajina NATO, pretože by sa to mohlo považovať za právo na odvetný úder na letiská. Nuž a toto ohrozenie zakladá možnosť občanom, hlavne obyvateľom Sliaču, Zvolena, Banskej Bystrice podať hromadnú žalobu na vládnu chuntu za všeobecné ohrozenie.

Od Ruska však Slovensku žiaden útok nehrozí.

Je to len zbožné želanie kruhov USA, ktorým by sa takýto útok hodil. Z čoho vyplýva tento názor? Je to čitateľné

1. z charakteru ruskej operácie na Ukrajine,

2. z geopolitických súvislostí

3. aj zo vzťahu Slovákov k Rusku, ktoré sú v rozpore s vládnucou chuntou, držiacou sa moci všetkými prostriedkami.

Charakter ruskej operácie na Ukrajine.

Faktom je, že na Ukrajinu Rusko vtrhlo asi so 150 tisíc vojakmi. Pritom útočiaca armáda by mala mať prevahu 3 : 1 k obrancom, bolo by si to vyžadovalo 1 milión až 1,5 milióna vojakov. S takýmto počtom sa nedala obsadiť nieže celá Ukrajina, ani polovica, či tretina. To jasne ukazuje na absenciu zámerov územne obsadiť Ukrajinu od samého začiatku. Reči o tom, že Putin sa prepočítal pri útoku, idú teda jasne mimo skutočných cieľov.

V globálnej civilizácii to ani nedáva zmysel. Finančné, hospodárske, politické náklady na okupáciu môžu vysoko presiahnuť zisky. Pre Rusko nemá zmysel obsadzovať európske územia, má ich dosť, niet tam surovín, priemyslu, obyvateľstvo je lenivé pracovať, preto si dováža migrantov. Preň malo zmysel obchodovať s EÚ, pokiaľ táto pod tlakom USA nestratila rozum.

Geopolitické súvislosti ruskej operácie

V globálnej epoche nemôže ani Rusko existovať izolované od ostatného sveta. Nad Západom zlomilo palicu, pochopilo, že cieľom Západu vždy bude rozbitie Ruska. A Západ tvorí len malú, upadajúcu časť civilizácie. Preto už dlhšie robilo obrat na Východ. Na rozdiel od Európanov si všímalo úpadok Západu a expanziu Východu, že budúcnosť civilizácie závisí najmä od Ázie, ktorá dnes prispieva do globálneho HDP vyše 40 % a jej podiel stále rastie.

Rusko si preto uvedomuje potrebu dobrých vzťahov s nezápadným svetom, predovšetkým s dvomi ázijskými hospodárskymi gigantami – Čínou a Indiou. Preto pri formulovaní cieľov svojej operácie na Ukrajine berie do úvahy postoje nezápadných krajín.

Dobré vzťahy s nezápadnými krajinami pomáhajú Rusku eliminovať pokusy Západu globálne ho izolovať.

Že to Rusko myslí vážne, ukázala návšteva ruského ministra zahraničných vecí S. Lavrova  vo februári 9 afrických a blízkovýchodných krajín, ktorá by mala prispieť k prehĺbeniu vzťahov s týmito krajinami. Nespokojnosť Západu vyvoláva najmä vytláčanie Francúzska z Afriky (napr. Mali, Stredoafrická republika, Burkina Faso) a nahrádzanie Ruskom, a nepripojenie sa Afriky k protiruským sankciám.

Sudánske vedenie vo februári schválilo ruskú námornú základňu v krajine, čo tiež poukazuje na neutrálnu pozíciu Afriky k európskemu konfliktu.

Krajiny Afriky, Ázie, Latinskej Ameriky chcú mať pritom dobré vzťahy s Ruskom, Čínou, ale aj Západom, tak si to vyžaduje charakter globálnej ekonomiky.

Určitým indikátorom postojov týchto krajín sú hlasovania v OSN. Ukrajinu pri hlasovaní o odsúdení ruskej agresie 24. 8. podporilo len 54 zo 193 krajín, hoci na jar to bolo ešte 141 krajín. Sankcie proti Rusku zaviedlo len 33 krajín. Ale naopak, ruskú anexiu ukrajinských území, aj keď ide o ruskojazyčné územia a boli tam uskutočnené referendá, nepodporilo 143  krajín. Čína a India to však neodsúdili.

Dôležitý je postoj Indie, s ktorou Západ rátal vo svojej vojne proti Rusku, pokúšal sa ju zatiahnuť do rôznych spolkov. India ale naopak zvýšila svoj obchod s Ruskom o 400 % od začiatku konfliktu, čím ho ekonomicky podporila a anulovala význam sankcií.

Podobne napriek občasnej protiruskej rétorike Turecko udržiava s Ruskom silné obchodné vzťahy, čo znamená jeho hospodársku podporu.

Nová štúdia United West, Divided by the Rest (Zjednotený Západ, rozdelený zvyšok) z februára 2023 odhalila, že vojna neprinútila ľudí v mnohých nezápadných krajinách zmeniť svoj názor na Rusko alebo spochybniť jeho relatívnu silu. Rusko považuje za “spojenca” alebo “partnera” 79 % ľudí v Číne (čo nie je prekvapujúce). To isté však platí aj pre 80 percent Indov a 69 percent Turkov. Navyše, približne tri štvrtiny respondentov v každej z týchto krajín sa domnievajú, že Rusko je buď silnejšie, alebo aspoň také silné, ako ho vnímali pred vojnou.

Rusko z týchto postojov a z rozhovorov s predstaviteľmi nezápadných krajín, predovšetkým Číny a Indie, určite vyvodilo závery o smerovaní svojej operácie na Ukrajine a jej korekciách. Dnes mu určite nejde o zabratie ukrajinských území. Preto sa tak ľahko vzdalo niektorých území pri Charkove a Chersone, aj keď to časť ruských občanov nepochopila. Nepotrebovalo tieto územia brániť za cenu veľkých strát a nákladov. Zrejme preto rozhodujúce slovo v operácii prevzal generálny štáb, ktorý dozerá nielen na vojenské ale aj geopolitické aspekty operácie. Je zrejmé, ak chceme hodnotiť úspech ruskej operácie, že do úvahy je potrebné brať hlavne geopolitické dopady, nie vojenské územné úspechy na Ukrajine.

Okupácia cudzích území, mimo bohatých ropných, plynových či inak surovinovo bohatých, dnes ekonomicky nedáva zmysel, je ekonomicky a politicky nákladná.

Územným cieľom Ruska na Ukrajine budú zrejme len ruskojazyčné oblasti, s cieľom ochrániť ruskojazyčné obyvateľstvo. Pri ochote Ukrajiny a Západu dohodnúť sa na autonómnom štatúte týchto oblastí plnením Minských dohôd by zrejme Rusko bolo akceptovalo ich príslušnosť k Ukrajine. Ale po priznaní západných politikov, že Západ a Ukrajina vlastne nikdy nerátali s naplnením Minských dohôd, využili ich len na získanie času, aby Ukrajina mohla vojensky dobyť tieto oblasti, a 8-ročnom ťažkom ničení infraštruktúry a zabíjaní obyvateľstva tejto oblasti za podpory Západu Rusko nebude súhlasiť s ich začlenením do Ukrajiny.

Rusko môže prípadne posúvať frontovú líniu v závislosti od doletu západných rakiet, dodávaných Kyjevu, čo najďalej od ruského územia. Tento faktor je dôležitý, hral svoju úlohu aj pri kubánskej kríze v r. 1962, snahe USA dostať ruské rakety čo najďalej. Preto sa Západ zatiaľ vystríha dodávať ďalekonosné rakety alebo útočné lietadlá, pretože by mohli útočiť hlboko na ruské územie a Rusi by kvôli tomu posunuli frontovú líniu hlboko na západnú Ukrajinu, čo nie je v záujme Západu. Žiadne spoločné slovensko-ruské hranice nehrozia, ako to niektorí naznačujú.

Hlavný cieľ ruskej operácie na Ukrajine

podľa toho spočíva v oslabení jej vojenského a hospodárskeho potenciálu s minimálnymi stratami a nákladmi, dosiahnuť jej neutralitu v rokovaniach, nie v územných ziskoch. Aby prestala byť nebezpečným vojenským susedom (ako priznala aj Merkelová, cieľom Minských dohôd bolo vyzbrojiť Ukrajinu) a aby prestala byť zaujímavá aj pre Západ. S cieľom demilitarizovať nielen Ukrajinu, ale aj NATO, čo sa mu do určitej miery darí (napr. Slovensko je už bez S-300, zopár húfnic Zuzana, delostreleckej munície, tankov, zrejme onedlho aj bez lietadiel). Z jednoduchého dôvodu: imperiálna politika Západu viedla k jeho odpriemyselneniu, strate schopnosti navýšiť vojenskú výrobu v dôsledku straty fabrík, pracovných špecialistov a dnes hlavne v dôsledku rastu ceny energií. Západ stratil v tomto smere manévrovací priestor, na rozdiel od Číny, Ruska sú jeho strategické priemyselné, vojenské, energetické, polovodičové podniky v súkromných rukách, ktorých záujem nemusí byť zhodný so záujmom štátu.

Preto nemožno očakávať veľké ruské ofenzívy

a zaberanie rozsiahlych území, ako nám to zvestujú západné médiá a už vôbec nie útoky na východoeurópske krajiny. Ruská operácia bude mať aj naďalej pomalý ničivý charakter. A Rusko pokojne necháva vydávať tento pomalý ale ničivý charakter ruskej operácie za neúspech.

Preto sa ruská armáda nikam neponáhľa,

vyčerpáva elitné ukrajinské sily, najmä rezervy, ktoré mali byť použité na prielom k Azovskému moru. A pomaly obchádza mohutné ukrajinské opevnené body, obkľučujúc ich. Aby svoje ciele dosiahla s čo najmenšími stratami a nákladmi. Táto taktika je viditeľne uplatňovaná pri Bachmute,  kde boli zničené mohutné elitné ukrajinské sily, kde ide ruskej armáde hlavne o vyčerpanie zdrojov ukrajinskej armády i krajín NATO. To pochopili už aj vo Washingtone, aj v NATO, vyzývajúc Zelenského, aby nedržal mesto za cenu obrovských strát na elitných jednotkách, ktoré boli plánované nasadiť na prielom k Azovskému moru.

Ruské velenie preto používa aj sily PMC Wagner, ktorú tvoria aj cudzí žoldnieri. J. Prigogin nedávno oznámil, že v rámci plánu náboru 1 miliónu občanov USA podalo žiadosti 10 mil. Američanov. Aby proti NATO nebojovali Rusi, ale aj Američania a tým straty Rusov boli čo najmenšie.

Ak ruská armáda nemá v úmysle okupovať celú Ukrajinu, tým viac sa nebude zaoberať útokom na Slovensko. Napriek tomu, že dodanie stíhačiek by mohlo taký útok legitimizovať, mohlo by to priniesť pre ňu viacero nevýhod. Chápalo by sa to ako eskalácia, rozšírenie konfliktu zo strany Ruska, čo by nemuseli priaznivo vnímať nezápadné krajiny, ani Čína a India.

Ruský útok na Slovensko teda nehrozí.

Rusi dobre vedia, že Slováci popri Srboch sú najviac priateľsky naklonení k Rusku, napriek rétorike vládnucej chunty, držiacej sa pri moci všetkými prostriedkami.

Samozrejme, neplatí to stopercentne. Závisí to aj od toho, ako americké tajné služby rozpracujú slovenskú provokáciu Ruska do takej miery, že tomu nezostane len reagovať. Tak ako sa to stalo v prípade Ukrajiny.

Vedľajším geopolitickým dôsledkom ruskej operácie je sebauvedomenie si nezápadných krajín.

Africké krajiny (a nielen africké krajiny, ale aj arabské, ázijské, juhoamerické) sa odmietli pripojiť k západným sankciám proti Rusku, vidia v tom imperiálne pokusy Západu podriadiť si celý svet svojim imperiálnym pravidlám, pokusy vytvárať svetové impérium, riadené USA/Západom. Preto v určitom zmysle vidia v ruskom konaní vzburu sveta proti imperiálnym praktikám Západu a sú ochotné ho v tomto smere podporovať. Typický je postoj Indie, ako bývalej kolónie Británie, ktorá sa z nepatrného odberateľa stala hlavným odberateľom ruskej ropy. 

Podobne postoje Turecka, Saudskej Arábie, Brazílie. Nedá sa povedať, žeby tieto krajiny podporovali ruskú operáciu, skôr tieto krajiny zacítili príležitosť  počas preformátovania sveta hrať svoju osobitnú hru a posilniť svoje globálne postavenie.

Západ preto túži potrestať Rusko za túto vzburu proti jeho imperiálnym pravidlám, aby svet dostal pod svoju kontrolu.